December 2007

„Naplnením zákona je láska.“ (Rim 13,10)

Tieto slová sú v závere rozsiahlej časti Listu Rimanom, v ktorej svätý Pavol charakterizuje kresťanský život ako život lásky prejavovanej našim bratom a sestrám. Ide o nový duchovný kult, spôsob, ako prinášať Bohu obetu, k čomu je kresťan povolaný a vedený Svätým Duchom (porov. Rim 12,1), ktorý žitie v láske v našich srdciach vzbudzuje ako prvé.
Na konci tejto časti listu to apoštol zhŕňa a hovorí, že láskou k blížnemu plníme Božiu vôľu, obsiahnutú v Zákone (čiže v prikázaniach), a to úplne a dokonale. Láska k našim bratom a sestrám je najkrajším a najskutočnejším spôsobom prejavovania našej lásky k Bohu.

„Naplnením zákona je láska.“

V čom však spočíva konkrétne táto úplnosť a dokonalosť? Dá sa to usúdiť z predchádzajúcich veršov, v ktorých nám apoštol opisuje rozličné prejavy a účinky tejto lásky. V prvom rade pravá láska k blížnemu mu nespôsobuje nijaké zlo (porov. Rim 13,10). Umožňuje nám teda žiť všetky prikázania a nevylučuje ani jedno z nich (porov. Rim 13,9), lebo ich prvotným zámerom je pomôcť nám vyhnúť sa akémukoľvek zlu, ktoré by sme spôsobili sebe samým, alebo našim bratom a sestrám.
Okrem toho, aby sme neupadli do akéhokoľvek zla, nás táto láska pobáda vykonať každé dobro, ktoré blížny potrebuje (porov. Rim 12,6-8).
Tieto slová života nás pobádajú k láske, ktorá je solidárna a vnímavá na potreby, očakávania a zákonné práva našich bratov a sestier; k láske, ktorá rešpektuje ľudskú a kresťanskú dôstojnosť; k láske, ktorá je čistá, chápavá, schopná podeliť sa, otvorená ku všetkým, tak ako nás to učil Ježiš.
Táto láska však nie je možná bez toho, aby sme vyšli zo svojho individualizmu a svojej sebestačnosti. Preto tieto slová života nám pomáhajú premáhať všetky egoistické sklony (pýchu, lakomstvo, smilstvo, ctižiadostivosť, samoľúbosť atď.), ktoré nosíme v sebe a ktoré sú pre nás hlavnou prekážkou (porov. Rim 12,9-21).

„Naplnením zákona je láska.“

Ako žiť podľa týchto slov života v mesiaci blížiacich sa Vianoc? Tak, že budeme mať pred očami rozličné požiadavky lásky k blížnemu, ku ktorým nás táto láska vyzýva.
V prvom rade nebudeme robiť blížnym zle v žiadnej podobe. Budeme trvalo vnímaví na tie prikázania, ktoré súvisia s naším povolaním, s našou činnosťou na pracovisku a v okolí, v ktorom žijeme. Základnou podmienkou pri uskutočňovaní kresťanskej lásky je nikdy nejsť proti Božím prikázaniam.
Okrem toho budeme zohľadňovať to, čo je dušou, hybnou silou a zámerom všetkých prikázaní. A ako sme videli, každé z nich nás vedie k láske, ktorá bude k našim bratom čoraz pozornejšia, jemnejšia, ohľaduplnejšia a konkrétnejšia.
Zároveň tým budeme v sebe rozvíjať ducha odpútanosti od seba, premáhania svojho sebectva, čo je vlastne dôsledkom uskutočňovania kresťanskej lásky.
Takto budeme uskutočňovať Božiu vôľu naozaj „naplno“ a Bohu budeme prejavovať svoju lásku vo svete spôsobom, ktorý je mu najmilší (porov. Rim 12,2).

„Naplnením zákona je láska.“

Také čosi zažil aj právnik, ktorý pracuje na Ministerstve práce. Povedal o tom:
„Jedného dňa som majiteľa firmy upozornil, že zamestnancom neplatí podľa platných predpisov. Boli to dva týždne intenzívneho hľadania, kým som našiel dokumenty dokazujúce porušovanie predpisov. Poprosil som pritom Ježiša o silu, aby som ostal verný pravde, no aby som bol zároveň nástrojom jeho lásky.
Po predložení dôkazov sa majiteľ bránil, že niektoré zákony sa mu zdajú nespravodlivé. Na to som uviedol, že naše omyly nemožno ospravedlňovať nedôslednosťou iných. V nasledujúcom rozhovore som zistil, že súhlasí s mojimi požiadavkami na spravodlivosť a rovnosť, ale že sa nechal strhnúť zmýšľaním prostredia. Nakoniec mi povedal: „Mohli ste ma ponížiť a tvrdo proti mne postupovať, no neurobili ste to. Preto mám morálnu povinnosť začať odznova a postupovať správne.“ Dostal teda len pokutu a nebolo potrebné oznámiť jeho konanie ako priestupok. Nato mi podal čistý list papiera, na ktorý sa podpísal, čím mi dal dôkaz, že je okamžite pripravený zmeniť sa.

Chiara Lubichová

November 2007

„A kde je národ taký slávny, ktorý by mal (také) spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako je celý tento zákon...?“ (Dt 4,8)

Štyridsaťročné putovanie izraelského ľudu po púšti bolo preň časom skúšky i milosti. Boh mu tak očisťoval srdce a preukazoval svoju nesmiernu lásku.
Teraz, keď sa tento ľud chystá vstúpiť do prisľúbenej zeme, Mojžiš mu pripomína, čo všetko pritom zakúsil. Osobitným spôsobom poukazuje na veľmi veľký dar, ktorý spoločne prijali, totiž Boží zákon obsiahnutý v desiatich Božích prikázaniach. Všetkých pritom vyzýva, aby tento zákon zachovávali.
Keď uvádza jednotlivé Božie príkazy, ostáva priam očarený tým, ako blízko stál Boh pri svojom ľude, ako sa oň staral a vštepoval mu životne dôležité múdre ustanovenia, takže zvolá:

„A kde je národ taký slávny, ktorý by mal (také) spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako je celý tento zákon...?“

Boh vpísal svoj zákon do srdca každého človeka. Prihováral sa všetkým národom, hoci rozličným spôsobom a v rôznom čase. Všetci ľudia sa môžu tešiť z jeho lásky, ktorú preukazuje každému z nich. Lenže nie vždy je ľahké pochopiť a prijať Boží zámer s ľudstvom. Preto si Boh vyvolil malý izraelský národ, aby svoj plán vyjavil jasnejšie. Napokon poslal Ježiša, svojho vlastného Syna, ktorý naplno zjavil Boha, jeho tvár. Ukázal ho ako Lásku a jeho zákon zhrnul do jedného prikázania, prikázania lásky k Bohu a k blížnemu.
Veľkosť národa i každého jednotlivca sa prejavuje prijatím Božieho zákona osobným súhlasom.
Toto prijatie nie je dajakou umelou nadstavbou a ešte menej dajakým odcudzením sa sebe samému. Nejde tu iba o odovzdanie sa viac-menej dobrému osudu ani o odovzdanie sa osudu v tom zmysle, že je to tak stanovené, tak to musí byť, nedá sa tomu vyhnúť. Práve naopak! Ide o to najlepšie, čo sa dá pre človeka vymyslieť! Ide o spoluprácu s Bohom, aby sa uskutočnil jeho nádherný zámer s človekom a s celým ľudstvom, totiž vytvoriť z neho jednu veľkú rodinu zjednocovanú láskou a doviesť ju k tomu, že i ona bude účastnou na jeho božskej láske.
Na základe toho i my môžeme zvolať ako Mojžiš:

„A kde je národ taký slávny, ktorý by mal (také) spravodlivé prikázania a ustanovenia, ako je celý tento zákon...?“

Ako však žiť tieto októbrové slová života? Tak, že budeme mať v srdci boží zákon, ktorý Ježiš zhrnul do jediného prikázania lásky.
Ak si postupne prezrieme Desatoro, ktoré nám dal Boh v Starom zákone, zistíme, že keď opravdivo milujeme Boha a blížneho, zachovávame zároveň dokonale všetkých desať prikázaní. Veď či neplatí, že kto miluje Boha, v jeho srdci nie je miesto pre nijaké iné božstvo? A že kto miluje Boha, vyslovuje jeho meno s posvätnou úctou a nie nadarmo? Vari ten, kto miluje, nie je šťastný, že môže Bohu z lásky zasvätiť aspoň jeden deň v týždni? Či nie je pravda, že kto miluje blížneho, nemôže nemilovať i svojich rodičov? Nie je očividné, že kto miluje druhých, tak ich neokradne, ani nezabije, ani ich nezneužije pre svoje egoistické chúťky, ani proti nim nebude krivo svedčiť? Nie je pravdou to, že srdce takého človeka je už naplnené a spokojné, takže nebude túžiť po majetku ani po ničom inom, čo patrí druhým?
Je to tak: kto je v láske, ten nehreší a zachováva celý Boží zákon. Veľa ráz som to zakúsila na svojich cestách, kde som sa stretla s rôznymi národmi a kmeňmi. Spomínam si, aký veľký dojem na mňa urobili ľudia kmeňa Bangwa vo Fontem v africkom Kamerune, keď roku 2000 nanovo prijali výzvu k vzájomnej láske.
Čo teda budeme robiť? Počas dňa sa občas pristavme a overme si, či naše skutky ovplyvňuje láska. Ak je to tak, potom svoj život nepremárnime, ale prispeje k zámeru, ktorý má Boh s ľudstvom.

Chiara Lubichová

Október 2007

„Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.“ (2 Tim 4,2)

Vskutku treba hovoriť! Všetkým a stále!
Slovo života nás mnoho ráz vyzýva, aby sme mali lásku a boli láskou! Lenže slová života treba odovzdávať aj ostatným, ohlasovať ich, kým aj ich nestrhne život darovania sa, život v bratstve. Aj Ježišove posledné slová zneli: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium...“ (porov. Mk 16,15; Mt 28,19-20).
Aj Pavla pobádala táto vášeň putovať po vtedajšom známom svete a venovať sa ľuďom z rôznych kultúr a rôzneho náboženstva: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9,16).
Vďaka svojmu neobyčajnému zážitku sa Pavol stal mocnou ozvenou Ježišových slov. Byť takým zaväzuje aj svojho verného učeníka Timoteja, ale aj každého z nás:

„Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.“

Ak má byť naše hovorenie účinné, ešte predtým – nakoľko je to možné – máme mať s ľuďmi, na ktorých sa obraciame, dobrý vzťah.
Aj keď sa nedá hovoriť zakaždým priamo ústami, vždy je možné hovoriť srdcom. Často to môžeme prejaviť jednoducho ohľaduplným mlčaním, úsmevom, záujmom o svet toho druhého, o jeho záľuby a problémy, či prípadným oslovovaním blížneho menom, čo ho upozorní, že nám na ňom záleží. A je to pravda, lebo ten druhý nám nie je nikdy ľahostajný!
Na takéto vhodne volené, hoci „nezvučné“ slová sa srdce človeka otvorí a aj on sa začne zaujímať o nás a klásť nám otázky. A práve to je chvíľa na naše ohlasovanie. Netreba váhať. Treba hovoriť otvorene a stručne porozprávať o dôvodoch nášho kresťanského života.

„Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.“

Ako teda žiť slová života na tento mesiac? Ako už iba prejdením popri niekom ohlasovať evanjelium? A ako ho rozdávať všetkým? Tak, že budeme milovať všetkých bez rozdielu. Ak budeme skutočnými kresťanmi, ak budeme žiť, ako nás to učí evanjelium, naše slová nebudú iba prázdnymi rečami.
Naše zvestovanie bude zdrojom väčšieho svetla, keď budeme vydávať svedectvo o tom, čo je srdcom evanjelia, teda o našej jednote, pripomínajúc si Kristove slová: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13,35).
Práve to je všeobecným znakom kresťanov, či mužov alebo žien, manželov alebo slobodných, dospelých alebo detí, chorých alebo zdravých, že každý z nich môže vždy a všade svedčiť vlastným životom o Ježišovi, v ktorého verí a ktorého miluje.

Chiara Lubichová

September 2007

„Usiluj sa o spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť.“ (1Tim 6,11)

Ako žiť všetky tieto spomínané cnosti v každodennom živote? Zdá sa totiž, že je ťažké uskutočňovať ich všetky jednu po druhej. Ale čo tak skúsiť prežívať prítomnosť radikálnosťou v láske? Ak totiž niekto prežíva prítomnosť v Božej vôli a ak je Boh v ňom, je v ňom i láska.
Kto žije prítomnosť s ohľadom na okolnosti, je trpezlivý, vytrvalý, mierny, nepripútaný k ničomu, čistý a milosrdný, keďže je v ňom láska vo svojej najvznešenejšej a najpôvodnejšej podobe. Taký miluje Boha z celého srdca, z celej duše a zo všetkých síl. Má vnútorné svetlo a vedie ho Duch Svätý. Preto neposudzuje, nemyslí o nikom zle, miluje blížneho ako seba samého, ba je v ňom bláznivá evanjeliová sila „nastaviť aj druhé líce“ a „ísť s niekým aj dve míle...“ (Porov. Mt 5,41)

„Usiluj sa o spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť.“

Túto výzvu adresuje apoštol Pavol Timotejovi, svojmu vernému spolupracovníkovi, spoločníkovi na apoštolských cestách a priateľovi, ktorému dôveroval ako vlastnému synovi. Vo svojom prvom liste mu Pavol po vymenovaní nerestí, ako pýcha, závisť, zvady, láska k peniazom, píše: „Ale ty, Boží človek, utekaj pred tým“ (1 Tim 6,11). A vyzýva ho viesť život, ktorý žiari ľudskými a kresťanskými cnosťami.
Týmito slovami mu Pavol pripomína záväzok prijatý pri krste, že sa má zriekať zla („utekaj“) a konať dobro („usiluj sa“). Na uskutočnenie tohto povzbudenia a radikálnej premeny dáva schopnosti i silu Duch Svätý.

„Usiluj sa o spravodlivosť, nábožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť.“

Skúsenosti prežité prvou skupinou dievčat roku 1944 v Tridente dali zrod fokoláre. To umožnilo vidieť, ako uskutočňovať slová života, najmä lásku, trpezlivosť a miernosť.
Lenže hlavne na začiatku nebolo vždy ľahké dokázať žiť lásku ozaj radikálne. Aj na našich vzájomných vzťahoch sa sem-tam usadil prach a upadala jednota. Stávalo sa to napríklad vtedy, keď sme si všímali na druhých skôr chyby a nedostatky a posudzovali sme ich. Vzájomná láska tým slabla.
Reagovali sme na to tak, že jedného dňa sme medzi sebou uzavreli pakt, ktorý sme nazvali „paktom milosrdenstva“. Tým sme sa rozhodli každé ráno vidieť blížneho, s ktorým sme sa stretli, novými očami, či to bolo priamo vo fokoláre, či v škole alebo v práci a pod. Videli sme ho ako úplne nového, nepripomínali sme si vôbec jeho chyby, ale všetko sme zakrývali láskou. S takouto kompletnou amnestiou v srdci, s takýmto všeobecným odpustením sme pristupovali ku všetkým.
Bola to náročná úloha, na ktorú sme sa podujali spoločne. Ale pomáhalo nám to byť ihneď v láske a milovať ako prvé. Nasledovali sme tak milosrdného Boha, ktorý odpúšťa a zabúda.

Chiara Lubichová

August 2007

„Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša.“ (Hebr 12, 1-2)

Kresťania, ktorým je adresovaný tento List Hebrejom, veľmi dobre poznajú, čo sú to skúšky a utrpenia. A tak niekedy akoby strácali odvahu a kládli si otázku: Prečo si nezvoliť ľahší život, prečo sa radšej nevzdať?
Autor tohto listu ich preto vyzýva, aby pokračovali v začatej ceste: je síce ťažká, niečo to stojí, ale práve evanjeliová cesta je tá, čo vedie k plnému životu. Autor dokonca kresťanov vyzýva, aby po nej bežali a vytrvali napriek rôznym ťažkostiam.
Tak ako pretekár aj každý z nás, kto sa rozhodol nasledovať Ježiša, ak má dobehnúť do cieľa, musí vytrvať, dokázať vzdorovať a vydržať. Silu dostávame z presvedčenia, že Boh je s nami, a z pevného rozhodnutia toto presvedčenie naplniť.
Ale na prvom mieste je tu výzva, aby sme svoj pohľad upierali na Ježiša, ktorý išiel touto cestou pred nami a aj nás po nej sprevádza. On, pribitý na kríži, najmä keď sa potom cíti opustený od Otca, je pre nás príkladom odvahy, vytrvalosti, ale i v tom, ako znášal utrpenie: v skúške ostal rozhodný a odovzdal sa do rúk Boha, o ktorom si myslel, že ho opustil (porov. Mk 15, 34; Lk 23, 46).

„Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša.“

Chiara Lubichová často poukazuje práve na Ježiša, ktorý s odvahou a nepoddajne podstupuje tú najväčšiu skúšku: je vzorom pre náš životný „beh“, a tiež v tom, ako sa prekonávajú skúšky. Každú našu bolesť alebo skúšku on prežil počas opustenosti na kríži ako svoju. Nech práve tieto skúšky sú pre nás pohnútkou, aby sme upierali svoj pohľad na neho.
„Ťaží nás úzkosť? A či sa nám Ježiš na kríži nejaví vo svojej opustenosti priam ovládnutý úzkosťou, že naňho nebeský Otec zabudol?“
Keď na nás doliehajú ťažkosti, ešte stále môžeme hľadieť na Ježiša, ktorý v takejto chvíli „vyzerá, akoby ho priam gniavil pocit, že mu v jeho utrpení chýba Otcova útecha, a budí dojem, že stráca odvahu dokončiť svoju najbolestnejšiu skúšku... Nachádzame sa v situácii, že strácame hlavu? Ježiš vo svojom obrovskom utrpení taktiež akoby vôbec nechápal, čo sa s ním deje, takže tiež kričí: Prečo?!... Vždy, keď nás niečo sklame, keď nás prekvapí nejaká ťažkosť, nečakané nešťastie, choroba či neriešiteľná situácia, v každom z týchto prípadov si spomeňme na utrpenie opusteného Ježiša, ktorý všetky tieto skúšky a tisíce iných zakúsil osobne“¹.
Opustený Ježiš je pri nás v akejkoľvek našej ťažkosti pripravený znášať s nami každú bolesť.

„Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša.“

Ako teda budeme žiť tieto slová života? Tak, že budeme upierať oči na Ježiša a naučíme sa „pomenovať ho v našich životných skúškach. Budeme mu hovoriť: opustený Ježiš – moja osamotenosť; opustený Ježiš – moja pochybnosť; opustený Ježiš – moja rana; opustený Ježiš – moja skúška; opustený Ježiš – moje zúfalstvo atď.
Keď ho takto nazveme menom, objavíme ho a spoznáme pod každou bolesťou a on nám odpovie oveľa láskavejšie. A keď ho objímeme, stane sa naším pokojom, našou silou, našou odvahou, našou vyrovnanosťou, naším zdravím, naším víťazstvom. On bude vysvetlením i riešením všetkého“².

„Vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša.“

Aj Luigia pred rokmi prežila niečo podobné s týmto slovom života. Hovorí o tom: „Strašná správa na mňa zapôsobila ako bomba: Môj prvorodený 29-ročný syn je po ťažkej autohavárii vo veľmi vážnom stave! Bežím do nemocnice so srdcom až v hrdle. Syn tam leží nehybný, v bezvedomí. Som zúfalá. V nasledujúcich dňoch plných úzkosti som zašla náhodou do nemocničnej kaplnky, kde som našla slová života, ktoré ma vyzývali mať pohľad upretý na opusteného Ježiša. Pozorne si ich čítam: Hovoria presne o mojej skúške... Izba na oddelení ARO mi doteraz pripadala ako miesto beznádeje, no už sa mi viac takou nezdá: spojila ma s Božou láskou. Držím syna za ruku a som schopná prosiť za neho, ktorý ma opúšťa. A hoci je po chvíli mŕtvy, nikdy som ho necítila takého živého.“

P. Fabio Ciardi a Gabriella Fallacarová

__________
¹ Ch. Lubichová, In cammino col risorto – Na ceste so Zmŕtvychvstalým, Città Nuova, Roma 1994, s. 148 -149.
² Ch. Lubichová, CH., tamže, s. 149.

Júl 2007

„Vy ste povolaní pre slobodu.“ (Gal 5, 13)

V päťdesiatych rokoch prvého storočia navštívil apoštol Pavol Galáciu, ktorá sa nachádza v strede Malej Ázie v dnešnom Turecku. Žili tam kresťanské komunity, ktoré prijali vieru s veľkým nadšením. Pavol im predstavil ukrižovaného Ježiša a oni prijali krst, čím si obliekli Krista. Uviedol ich tak do slobody Božích detí. Novou cestou „bežali dobre“. Uznal to aj sám Pavol.
No zrazu začali hľadať svoju slobodu v inom. Pavla zarazilo, že tak rýchlo sa ku Kristovi obrátili chrbtom. Tam je dôvod jeho naliehavej výzvy, aby znovu našli slobodu, ktorú im priniesol Kristus:

„Vy ste povolaní pre slobodu.“

K akej slobode sme povolaní? Vari už nemôžeme robiť to, čo chceme? „Nikdy sme neboli nikomu otrokmi,“ vyhlasovali napríklad Ježišovi súčasníci, keď ich učil, že ich oslobodí pravda, ktorú prináša. Ježiš im na to odpovedal: „Ktokoľvek pácha hriech, je otrokom hriechu“ (porov. Jn 8, 31-34).
Ide o zákerné otroctvo, ktoré je plodom hriechu a zviera človeka ako kliešte. A my veľmi dobre poznáme jeho rôzne podoby: zameriavanie sa na seba samého, na materiálne dobrá; pôžitkárstvo, pýcha, hnev...
Z tohto otroctva sa nikdy nebudeme schopní úplne vymaniť sami. Sloboda je Ježišov dar. Vyslobodil nás tým, že sa stal naším otrokom a položil za nás i svoj život. Tu má korene Pavlova výzva, aby sme boli verní slobode, ktorú sme dostali.
Sloboda „nie je iba možnosť voľby medzi dobrom a zlom, ale skôr čoraz väčšie smerovanie k dobru“, ako to povedala Chiara na stretnutí mladých. A pokračovala: „Zistila som, že dobro oslobodzuje, kým zlo zotročuje. No aby sme mali slobodu, musíme milovať. Lebo to, čo nás čoraz väčšmi zotročuje, je naše ja. Keď však pri plnení si svojich povinností myslíme vždy na druhých, keď máme na zreteli Božiu vôľu alebo blížneho, nemyslíme na seba a sme slobodní od seba samých“¹.

„Vy ste povolaní pre slobodu.“

A ako žiť tieto slová života? Naznačuje nám to sám apoštol Pavol, hneď ako nám pripomenul, že sme povolaní pre slobodu. Vysvetľuje, že sloboda spočíva v tom, že „si navzájom slúžime v láske“, lebo celý zákon „je naplnením jediného prikázania: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (porov. Gal 5, 13-14).
Práve to je paradoxom lásky, že sme slobodní najmä vtedy, keď z lásky slúžime druhým, keď odmietame egoizmus, lebo keď milujeme, zabúdame na seba a všímame si potreby druhých.
Sme povolaní pre slobodu zakotvenú v láske, slobodu máme na to, aby sme milovali! Naozaj, „aby sme mali slobodu, je potrebné milovať“.

„Vy ste povolaní pre slobodu.“

Biskup František Nguyen Van Thuan bol uväznený pre vieru. Vo väzení strávil 13 rokov. Ale aj tam sa cítil slobodný, lebo stále mal možnosť preukazovať lásku aspoň svojim dozorcom.
Rozprával o tom: „Keď ma dali na samotku, strážilo ma päť skupín dozorcov, ktoré sa striedali. Dvaja boli neustále pri mne. Nadriadení im povedali: Po každých dvoch týždňoch vás vystriedajú iné skupiny, aby vás tento nebezpečný biskup nenakazil. No neskôr rozhodli: Už skupiny nebudeme striedať, inak tento biskup nakazí všetkých dozorcov.
Zo začiatku sa dozorcovia so mnou nerozprávali. Odpovedali mi iba áno alebo nie. Bolo to naozaj bezútešné, pretože nechceli so mnou hovoriť. Raz v noci mi blyslo hlavou: František, ty si stále veľmi bohatý, veď máš vo svojom srdci Krista! Miluj ich teda tak, ako Ježiš miluje teba!
Nasledujúceho dňa som ich teda začal mať ešte radšej. Miloval som v nich Ježiša. Usmieval som sa, sem-tam som si s nimi vymenil zdvorilé slová. Neskôr som im začal rozprávať o svojich zahraničných cestách... Chceli sa odo mňa naučiť po anglicky a po francúzsky... Moji dozorcovia sa stali mojimi žiakmi!“².

P. Fabio Ciardi a Gabriella Fallacarová

__________
¹ Odpovede na otázky mladých, Olympijský štadión, Rím, 20. mája 1995.
² Testimoni della speranza – Svedectvá nádeje, Vydavateľstvo Città Nuova, Roma 2000, s. 98.

Jún 2007

„Duch pravdy vás uvedie do plnej pravdy.“ (Jn 16, 13)

Evanjelium svojimi slovami pravdy priam fascinuje. Hovorí v ňom totiž ten, ktorý povedal: „Ja som pravda“ (Jn 14, 6). Odhaľuje nám tým nekončiace tajomstvo Boha a umožňuje nám poznať jeho plán lásky s ľudstvom, ktorým je: dať pravdu.
Lenže táto pravda má v sebe tajomstvo nekonečnej hĺbky. Ako ju teda pochopiť a žiť ju v celej jej plnosti? Ježiš vie, že nie sme schopní zvládnuť jej „závažnosť“. Preto počas svojej poslednej večere s apoštolmi, skôr ako sa mal vrátiť k Otcovi, im sľubuje, že pošle svojho vlastného Ducha, aby im vysvetlil slová, ktoré vyriekol, a aby umožnil im i nám žiť ich.

„Duch pravdy vás uvedie do plnej pravdy.“

Spoločenstvo veriacich túto pravdu pozná, lebo žije z Ježiša. Pod bezpečným vedením Ducha Svätého je zároveň na ceste k „plnosti pravdy“. Dejiny Cirkvi sa tak dajú čítať ako dejiny postupného a čoraz hlbšieho poznávania tajomstva skrytého v Ježišovi a v jeho slovách. Na tejto ceste vedie Duch Cirkev mnohorakými spôsobmi: cez meditovanie a konanie samotných veriacich; cez charizmy svätcov a napokon cez Učiteľský úrad Cirkvi (porov. vieroučnú konštitúciu Dei Verbum, 8).
Duch Svätý sa prihovára aj v srdci každého veriaceho. Všade, kde prebýva, necháva počuť svoj „hlas“. V každej chvíli vnuká odpúšťať, slúžiť, darovať sa, milovať. Učí, čo je dobré a čo zlé. Pripomína a povzbudzuje žiť tie slová života, ktoré do nás evanjelium zasieva každý mesiac.

„Duch pravdy vás uvedie do plnej pravdy.“

Ako teda budeme žiť tieto slová života? Tak, že budeme počúvať „hlas“, ktorý sa ozýva v našom vnútri a vyzýva nás k poslušnosti voči Duchu Svätému, ktorý nás vedie, napomína a povzbudzuje.
Chiara Lubichová to vysvetľuje takto: „Kresťan má kráčať pobádaný Duchom Svätým, ktorý potom môže pôsobiť v jeho srdci svojou tvorivou mocou a doviesť ho k svätosti, zbožšteniu a vzkrieseniu.“
Na lepšie pochopenie, akoby zosilnenie tohto „hlasu“ Ducha Svätého nás Chiara vyzýva žiť v jednote. To nás naučí počúvať v sebe nielen hlas Ducha Svätého, ale aj „hlas Ježišov, lebo keď sme v ňom – Zmŕtvychvstalom – zjednotení, je medzi nami prítomný.“ A keď je medzi nami Ježiš, Duch Svätý „zdokonaľuje v každom z nás spôsob, akým počujeme jeho hlas.“
A dodáva: „Overili sme si, že najlepší spôsob, ako milovať Ducha Svätého, ako mu vzdávať úctu a udržiavať si ho vo svojich srdciach, je počúvať jeho hlas, lebo vie nám dať svetlo v každom okamihu nášho života. Keď sme počúvli «tento» hlas, s veľkým prekvapením sme zisťovali, ako sa kráča k dokonalosti: nedokonalosti sa postupne strácali a oveľa výraznejšie sa prejavovali čnosti“¹.

„Duch pravdy vás uvedie do plnej pravdy.“

Tieto slová života, ktoré sa čítajú na slávnosť Najsvätejšej Trojice, nás priam vyzývajú vzývať Ducha Svätého:
„Duchu Svätý, neprosíme ťa o nič inšie, ako o Boha kvôli Bohu... Daj, aby sme život, ktorý nám ešte zostáva, prežili iba tak, že až do konca a v každom okamihu bude v tvojej službe, lebo jedine teba chceme milovať a jedine tebe slúžiť.
Bože, ty najčistejší Duch, daj, nech sme ako prázdny kalich, ktorý ty naplníš...
Boh, ktorý by mal vyžarovať z nášho ducha, z nášho srdca, z nášho výzoru, z našich slov, z našich skutkov, z nášho mlčania, z nášho života, i z nášho umierania, mal by tu zostať aj po našom odchode z tohto sveta, v ktorom môžeme, ba musíme zanechať po sebe jedine žiarivú stopu jeho prítomnosti v nás, ale i vo svete, v tom, čo zostáva a žije, i v tom, čo sa rúca; máme ho zviditeľňovať chválou aj pominuteľnosťou všetkých vecí, aby sa uvoľnilo miesto pre toho, ktorý je Všetko, ktorý je Jediný, ktorý je Láska“².

P. Fabio Ciardi a Gabriella Fallacarová

__________
¹ Ch. Lubichová, Lo Spirito Santo e il Movimento dei Focolari (Duch Svätý a Hnutie fokoláre), nevydaný príhovor z 3. 10. 1989.
² Ch. Lubichová, Scritti spirituali (Duchovné spisy), I. diel, Città Nuova, Roma 1991, 3. vydanie, str. 250.

Máj 2007

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 35)

Ježiš si zasadol k stolu so svojimi priateľmi. Bola to posledná večera pred jeho odchodom z tohto sveta. Ozaj slávnostná chvíľa na to, aby oznámil svoju poslednú vôľu, svoj závet, ktorý znel: „Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). Po stáročia toto bude charakteristikou Ježišových učeníkov. Tým sa budú vyznačovať a podľa toho ich všetci budú poznať!
A tak to bolo už od začiatku. Už prvá komunita v Jeruzaleme budila u ľudí práve pre svoju jednotu taký veľký obdiv a sympatie (porov. Sk 2, 47; 4, 32; 5, 13), že každý deň rástol počet tých, čo sa k nej pridávali (porov. Sk 2, 47).
Preto už o niekoľko rokov mohol Tertulián, jeden z prvých kresťanských spisovateľov, napísať, že o kresťanoch sa hovorí: „Pozri, ako sa majú radi a sú pripravení jeden za druhého i zomrieť“ (Apologeticum, 39, 7). Plnili sa tak Ježišove slová:

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

Vzájomná láska sa tak stáva „odevom (habitus) pre všetkých kresťanov, starých i mladých, pre mužov i ženy, manželov i slobodných, dospelých i deti, chorých i zdravých. Odevom, ktorým sa majú zaodiať, aby tak vždy a všade ohlasovali svojím životom toho, v ktorého veria a ktorého chcú milovať.“¹
V jednote, ktorá sa rodí zo vzájomnej lásky medzi Ježišovými učeníkmi, sa odzrkadľuje a zviditeľňuje Boh, ktorého Ježiš zjavil ako Lásku: Cirkev je tak ikonou Trojice (porov. Lumen gentium, 2-4).
Dnes viac ako inokedy je toto cesta na ohlasovanie evanjelia. Spoločnosť je dnes priam unavená záplavou slov, preto hľadá skôr svedectvá než učiteľov, chce skôr vzory než reči. Ľudí skôr pritiahne, keď vidia žité evanjelium, ktoré je schopné vytvárať nové vzťahy vyznačujúce sa bratstvom a láskou.

„Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“

Ako žiť tieto slová života? Tak, že medzi nami bude vzájomná láska neustále živá a budeme vytvárať všade „živé bunky“.
Chiara Lubichová o tom napísala: „Keby sa v niektorom meste, najmä v častiach s najväčšou biedou, roznietil oheň, ktorý priniesol na zem Ježiš, a tento oheň by sa silou dobrej vôle obyvateľov postavil proti chladu sveta, onedlho by toto mesto vzplanulo láskou k Bohu. Veď tým ohňom, ktorý Ježiš priniesol na zem, je on sám, je to láska. Tá láska, ktorá spája nielen dušu s Bohom, ale aj duše medzi sebou...
Dve alebo viaceré duše spojené v Kristovom mene, ktoré sa nielen neboja a nehanbia povedať si navzájom jasne a jednoznačne o svojej túžbe milovať Boha, ale sa dokonca zjednotia v Kristovi, svojom Ideáli, predstavujú vo svete určitú božskú moc.
Takéto duše sa môžu objaviť v každom meste. Môžu sa nájsť v rodinách: otec a mama, otec a syn, nevesta a svokra; môžu sa nachádzať vo farnostiach, v rozličných občianskych združeniach a spoločenstvách, v školách, v úradoch, vlastne všade.
Pritom netreba, aby tieto duše boli už sväté, lebo Ježiš by to bol povedal. Stačí, aby boli zjednotené v Kristovom mene a aby táto jednota neustávala. Prirodzene, že istý čas budú len dvaja či traja. No keďže láska sa šíri sama od seba, bude sa zväčšovať do netušených rozmerov.
Každá takáto malá bunka, vznietená Bohom na rozličných miestach zeme, bude nutne rásť. Prozreteľnosť bude roznecovať tieto plamienky, tieto duše-ohníky všade tam, kde to uzná za vhodné, aby sa svet obrodzoval na viacerých miestach teplom Božej lásky a nadobudol novú nádej.“²

P. Fabio Ciardi a Gabriell Fallacarová

__________
¹ Ch. Lubichová, L'abito dei cristiani (Odev kresťana), v knihe La dottrina spirituale (Duchovná náuka), Vyd. Città Nuova, Roma 2006, str. 139.
² Ch.Lubichová, Se in una città s'appiccasse il fuoco (Keby sa v nejakom meste založil oheň), v knihe La dottrina spirituale (Duchovná náuka), Vyd. Città Nuova. Roma 2006, str. 163-4.

Apríl 2007

„Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“ (Lk 22, 27)

V deň Nekvasených chlebov, na sviatok Veľkej noci, slávi Ježiš s učeníkmi v „hornej sieni“ svoju poslednú večeru. Po lámaní chleba a kolovaní kalicha s vínom im dáva posledné ponaučenie: v jeho spoločenstve bude najväčším ten, kto je najmenší, a vodcom ten, kto slúži.
Podľa Jánovho podania to Ježiš spojil s významným skutkom, aby poukázal na novosť vzťahov, ktoré prišiel zaviesť medzi tých, čo ho budú chcieť nasledovať: umyl im nohy, čo bolo proti vtedajšej spoločenskej logike o nadradených a vládnucich (aj apoštoli sa počas poslednej večere dohadovali medzi sebou, ktorý z nich má byť považovaný za „najväčšieho“).

„Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“

„Milovať znamená slúžiť. Ježiš je nám v tom príkladom,“ hovorí Chiara Lubichová v jednom svojom príhovore.¹
Obsah slova „slúžiť“ pôsobí dojmom, že to človeka ponižuje. Veď či tých, čo slúžia, nepovažujú bežne za ľudí na nižšej úrovni? Napriek tomu všetci chceme, aby nám slúžili. Požadujeme to od verejných inštitúcií (najvyšší úradníci sa nazývajú „ministri“, čo doslova znamená služobníci), od sociálnych služieb (dosvedčuje to samotné slovo „služby“). Sme vďační predavačovi, keď nás dobre obslúži, úradníkovi, keď rýchlo vybaví našu záležitosť, lekárovi a zdravotnej sestre, keď sa o nás náležite a pozorne starajú...
Keď toto všetko očakávame od iných, asi to isté očakávajú aj oni od nás.
Ježišove slová nám pripomínajú, že sme povinní milovať všetkých. V prípade každého človeka, s ktorým žijeme alebo sa stretávame na pracovisku, by sme teda mali spolu s Ježišom a ako on povedať:

„Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“

Chiara Lubichová tiež pripomína, že byť kresťanom znamená „slúžiť“. Slúžiť všetkým a vo všetkých vidieť svojich nadriadených. Ak sme služobníci, tí druhí sú nadriadení. Čiže slúžiť a slúžiť, znovu a znovu sa podriaďovať; dosahovať evanjeliové prvenstvo tým, že budeme slúžiť všetkým... Kresťanstvo je naozaj vážna vec, nie iba akási patina, trochu súcitu, trochu lásky a nejaká tá almužna. Veru nie! Dať almužnu, upokojiť si tým svedomie a potom prikazovať a utláčať, to by bolo veľmi ľahké!“
Ako však slúžiť? V uvedenom príhovore Chiara o tom povedala tri jednoduché slová, a to „žiť toho druhého“, to znamená „snažiť sa preniknúť do jeho vnútra, zistiť, čo cíti, a spolu s ním znášať jeho ťažkosti.“ A pokračovala: „Ako to robím s deťmi? Tie chcú, aby som sa s nimi hrala. Tak sa hrám!“ A čo s človekom, ktorý chce pozerať televíziu, alebo ísť na prechádzku? Chcelo by sa povedať, že pridať sa k nemu je stratou času. „Ale nie! Nie je to stratený čas, lebo to všetko je láska! Ten čas je ziskom, lebo kvôli láske sa máme zjednocovať...“ „Mám teda podať odchádzajúcemu kabát, alebo zaniesť na stôl misu?“ Presne tak, lebo „služba, ktorú Ježiš požaduje, to nie je abstraktná ani citová ochota slúžiť. Ježiš hovorí o konkrétnej službe, kde sú zapojené svaly, nohy, hlava. Treba slúžiť skutkom!“²

„Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje.“

Takže už vieme, ako žiť tieto slová života: budeme pozorní voči druhým, budeme pripravení ochotne reagovať na ich potreby, budeme milovať skutkami.
Často pôjde o lepšie vykonávanie vlastnej práce. Budeme ju vykonávať zodpovednejšie a dokonalejšie, lebo tým slúžime spoločnosti.
Inokedy zas vyjdeme v ústrety osobným potrebám, ktoré sa vyskytnú medzi našimi blízkymi, ale i vzdialenými, ako sú starí ľudia, nezamestnaní, telesne postihnutí, opustení... Alebo pomôžeme ľuďom, ktorí sú postihnutí prírodnými katastrofami; tiež to môžu byť adopcie, podpora humanitárnych projektov atď. Ten, kto je za niečo zodpovedný, si dá pozor, aby jeho vystupovanie nebolo rozkazovačné a tiež by mal brať ohľad na to, že sme všetci bratmi a sestrami.
Ak budeme všetko konať v láske, zistíme pravdivosť starého kresťanského príslovia, že „slúžiť znamená kraľovať“.

P. Fabio Ciardi a Gabriella Fallacarová

__________
¹ Prejav Chiary Lubichovej v Payerne (Švajčiarsko) dňa 26. septembra 1982
² Chiara Lubichová, Scritti spirituali/2, Città nuova, Rím 1997, str. 194-195.

Marec 2007

„Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.“ (Žalm 126 [125], 5)

Tieto slová života sú zo žalmu, ktorý ospevuje mocný a rozhodný zásah Boha, vyslobodenie jeho ľudu z babylonského zajatia. Boh neustále zasahoval do dejín vyvoleného národa; zakaždým, keď videl, že je skľúčený a stráca odvahu alebo je vystavený nástrahám zla.
Je to však aj stručný a výstižný obraz o živote každého z nás v osobe rozsievača: na jednej strane jeho neistota a obava, keď zveruje pôde semená (Vydarí sa žatva? Ujme sa zrno?), na druhej strane radostné očakávanie nádejnej žatvy.

„Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.“

„Keď si plánujeme svoj život, často si myslíme, že všetky dni budú harmonické, jeden dokonalejší ako druhý, s úspechom v práci, v škole a s časom na odpočinok. Budú tam hodiny strávené v rodine, na rozličných stretnutiach, dni venované športu a rekreácii, všetko prežité podľa našich predstáv a v pokoji. (...) V ľudskom srdci je odveká nádej, že to bude prebiehať tak, a nie inak.
Lenže neskôr sa ukáže, že naša ,svätá cesta‘ bude iná, lebo Boh ju chce mať inou. Do nášho programu vkladá ďalšie prvky, ktoré sám určuje alebo ich dopúšťa, aby náš život získal pravý zmysel, žeby sme dospeli k cieľu, pre ktorý sme stvorení. A tak na nás doliehajú telesné i duchovné bolesti, choroby a tisícoraké trápenia, ktoré hovoria skôr o smrti než o živote.
Prečo je to tak? Vari Boh chce smrť? Nie! Boh predsa miluje život, lenže taký plný a plodný, že si to my nikdy nebudeme vedieť predstaviť napriek nášmu úsiliu po dobre, po tom, čo je pozitívne, a po pokoji“¹.
Vari to nepripomína obraz rozsievača, čo seje zrno určené na odumretie (obraz našich námah a utrpení), a zároveň obraz ženca, ktorý zberá plné klasy, vyklíčené z odumretých zŕn, ktoré boli zasiate? Veď platí: „Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu“ (Jn 12, 24).
„Boh chce, aby sme za svojho života zakúsili aj určitú smrť, niekedy aj rôzne typy smrti, ale preto, aby sme priniesli plody a vytvorili diela, ktoré sú hodné jeho, nie iba nás ľudí. Podľa neho je zmyslom nášho života to, aby to bol bohatý, plný, radosťou oplývajúci život, ktorý by bol odbleskom jeho božského života“².

„Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.“

Ako žiť tieto slová života? Aj to nám Chiara Lubichová naznačuje a vedie nás pri uskutočňovaní Božieho slova: „Treba ťažiť aj z bolesti bez ohľadu na to, či je malá alebo veľká, a pokladať ju za dôležitú! (...) Významná je najmä námaha a obeta, ktorú si vyžaduje láska k blížnemu, lebo to je naším typickým poslaním“³. Ide totiž o bolesť, ktorá plodí život!
Nesmieme sa nikdy vzdať, ani vtedy, keď nevidíme výsledok, lebo vieme, že „rozsieva jeden a žne druhý“ (Jn 4, 37). Nech ma netrápi, aká bude budúcnosť detí, ktoré sa snažím vychovávať čo najlepšie, ani to, kto uvidí výsledky mojej práce v sociálnej oblasti či v politike! My len neúnavne konajme dobro (porov. Gal 6, 9). Plody iste prídu, azda oveľa neskoršie, prípadne inde, ale prídu.
Na konci našej životnej cesty nás čaká jasný cieľ, zdroj nádeje a istoty. Ťažkosti, skúšky a protivenstvá, s ktorými sa na tejto ceste stretávame, sú ako nevyhnutné prechody, ktoré nám otvárajú cestu k blaženosti a radosti.
„Takže do toho! A hľaďme až za bolesti! Nedajme sa zneistiť, neostaňme stáť pri tej či onej skúške... Majme pred očami budúcu žatvu!“⁴.

„Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať.“

Dvadsaťdvaročná Patrícia, študentka práva, je už určitý čas zamestnaná ako asistentka predsedu krajského úradu. Hovorí: „Od samého začiatku som bola odhodlaná neustále zlepšovať svoju prácu a mať dobré vzťahy s kolegyňami a kolegami, aby každý cítil, že si ho vážim.“
Často však musela pri bránení svojich zásad ísť dôsledne proti prúdu. Povedala o tom: „Jeden významnejší človek z nášho pracovného kolektívu, ktorý mal aj vyššie zaradenie, sa navonok neslušne správal, takže som na to musela reagovať.“ Lenže v dôsledku toho Patrícia stratila zamestnanie. „Veľmi som vtedy trpela,“ vraví, „no ostala som vo svojom vnútri pokojná, lebo som konala správne.“
Nestratila nádej, lebo vedela, že má nebeského Otca, ktorý je všemocný a ktorý ju nesmierne miluje. A hoci vzhľadom na vtedajšiu hospodársku a zamestnaneckú situáciu v Paraguaji nájsť si zamestnanie sa zdalo nemožné, ešte v ten večer dostala dve pracovné ponuky. Jej nové pracovné miesto je dokonca lepšie, než bolo predošlé, a aj náplňou viac vyhovuje tomu, čo študuje.

Spracovali: P. Fabio Ciardi a Gabriella Fallacarová

__________
¹ pozri Ch. Lubichová, Cercando le cose di lassù – Hľadať to, čo je hore, Città Nuova, Roma 1992, str. 83-84
² Ch. Lubichová, tamže, str. 84
³ Ch. Lubichová, tamže, str. 102
⁴ Ch. Lubichová, tamže, str. 85

Február 2007

„Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána.“ (Jer 17, 7)

Najrozumnejším spôsobom žije človek vtedy, keď vloží svoj život do rúk toho, kto mu ho dal. Nech sa stane čokoľvek, svojmu Tvorcovi sa vždy môžeme slepo odovzdať, lebo on je Láska a chce naše dobro.
Prorok Jeremiáš tu hovorí, kto je „požehnaný“. Odvoláva sa pritom na obraz, ktorý sa v biblickej tradícii často používal. Takého človeka prirovnáva k stromu zasadenému na brehu potoka bohatého na vodu, ktorý sa nebojí obdobia horúčav, jeho korene majú stály dostatok živín, jeho lístie je stále zelené a on dáva bohatú úrodu.
Naopak človeka, ktorý nevkladá svoju nádej do Boha, ale skôr do moci, bohatstva alebo vplyvných známostí, toho prirovnáva ku kroviu na pustatine, ktoré živorí a neprináša nijaké plody.

„Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána.“

Na Pána sa obraciame obyčajne vtedy, keď sa ocitneme v mimoriadnych a beznádejných situáciách, akými sú nevyliečiteľná choroba, neschopnosť splácať dlžobu, ohrozenie života a pod. Lenže tak by to nemalo byť! Či nevieme, že čo je nemožné ľuďom, je možné Bohu? Ak mu je však možné všetko (pozri Mt 19, 26), prečo sa k nemu neutiekame v každom okamihu života?
Toto slovo života nás vyzýva, aby sme boli s Pánom v trvalom spoločenstve, a to nielen v ťažkostiach, ktoré nás nútia sa na neho obracať, ale vždy, pretože jeho pomoc potrebujeme neustále. Kto dôveruje Pánovi a má k nemu úprimný vzťah, ktorý vyplýva z viery v jeho lásku, je skutočne „požehnaný“, lebo našiel radosť a plnosť života.
On je Boh, ktorý je nám blízky a je hlbšie v našom vnútri ako my sami; sprevádza nás a vie o každom záchveve nášho srdca. Môžeme sa s ním deliť o svoje radosti, bolesti, starosti i plány... Nie sme nikdy sami, ani v tých najťažších chvíľach. Na neho sa môžeme spoliehať stále a nikdy nás nesklame.

„Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána.“

Chiara Lubichová hovorí, že osobitný spôsob ako vyjadriť túto dôveru je „práca vo dvojici“.
Niekedy sa stane, že sú situácie alebo sa na nás obrátia ľudia, a my nevieme, čo robiť, čo od nás Boh žiada v danej chvíli, takže nami zmietajú rôzne myšlienky. Chceli by sme sa napríklad viac priblížiť k človekovi, ktorý nám je drahý a ktorý práve trpí, prežíva ťažkú skúšku alebo je chorý. Alebo túžime, aby sa vyriešila nejaká zamotaná situácia, túžime pomôcť národom zmietaným vojnou, utečencom, hladujúcim...
Cítime sa bezmocní! A práve to sú chvíle dôvery v Boha, ktorá môže byť niekedy až hrdinskou. Chiara cituje niekoľko príkladov: „Pane, nemôžem urobiť nič pre túto vec, no budem sa snažiť urobiť dobre to, čo odo mňa chceš v tejto chvíli: budem usilovne študovať, dobre zametať, nábožne sa modliť, postarám sa s láskou o svoje deti... a Boh sa postará o to, aby vyriešil tú zamotanú situáciu, aby dal silu tomu trpiacemu, aby vyriešil danú okolnosť...“
Chiara končí slovami: „Toto je tá „práca vo dvojici“, v dokonalom vzájomnom spojení, ktorá od nás vyžaduje veľkú vieru v Božiu lásku ku svojim deťom a zároveň dáva Bohu príležitosť, aby na základe nášho konania mal aj on možnosť dôverovať nám.
Táto vzájomná dôvera robí zázraky! Uvidíme, že kde nie sme schopní zasiahnuť my, zasiahne on, a oveľa lepšie ako my! Aj hrdinský prejav dôvery bude odmenený. Náš život, hoci je obmedzený len na určitú oblasť, nadobudne nový rozmer: budeme cítiť, že sme v spojení s čímsi nekonečným. A bude to ešte zreteľnejšie, pretože budeme zakúšať, že sme deťmi Boha, ktorý môže všetko.“¹

„Požehnaný je muž, ktorý dôveruje v Pána.“

Zazvonil telefón – spomína Rita, ktorú vysoký vek prinútil žiť utiahnuto v byte. Bola to jedna staršia pani, ako ja, ktorej posielam Slovo života. Zomiera jej brat a ona nevie, čo robiť. Je práve obdobie dovoleniek a ťažko nájsť niekoho, kto by sa oňho postaral. Navyše situáciu komplikuje to, že sa z neho v poslednom čase stal tulák... Priateľkinu bolesť pociťujem ako svoju a cítim sa rovnako nemohúco ako ona. Bývam ďaleko od nej a chodiť nevládzem. Čo tu môžem urobiť? Chcela by som jej povedať aspoň nejaké povzbudivé slová, ale ani tie mi neprichádzajú na um, už ani to nedokážem! Neostávalo mi nič iné ako ju uistiť, že budem na ňu myslieť a o to viac sa modliť.
Večer, keď sa moje spolubývajúce vrátili z práce, spoločne sme celú záležitosť zverili Bohu. Jeho srdcu sme odovzdali všetky svoje obavy a neistotu.
Tej noci som sa zobudila a pred očami sa mi vynoril ten umierajúci opustený tulák. Nato som zadriemala a znovu som sa zobudila. Pritom som sa zakaždým obrátila na nebeského Otca s prosbou: „Je to tvoj syn, nemôžeš ho opustiť! Mysli naňho!“
O pár dní mi moja priateľka telefonovala. Oznámila mi, že po poslednom rozhovore so mnou pocítila veľký vnútorný pokoj. A dodala: „Vieš, že sa nám podarilo dopraviť ho do nemocnice? Tam mu pomohli, zmiernili bolesti. Utrpenie ho očistilo. Pripravil sa na smrť a zomrel vyrovnaný. Ešte predtým prijal Eucharistiu.“
Nato sa moje srdce naplnilo vďakou a ešte väčšou dôverou v Pána.

P. Fabio Ciardi a Gabriella Fallacarová

____________
¹ Chiara Lubichová, Scritti spirituali/2, Cittá nuova, Rím 1997, str. 194-195.

Január 2007

„Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“ (Mk 7,37)

Umlazi je jednou z mnohých prímestských usadlostí v Južnej Afrike, ktoré vznikli v päťdesiatych rokoch minulého storočia pre obyvateľstvo s inou farbou pleti než bielou. Býva tam okolo 750 000 ľudí. Trpia nedostatkom škôl, nemocníc i dôstojného bývania. Nie je tam ani ihrisko, kde by sa dal hrať futbal. Nezamestnanosť prevyšuje 40 %. Chudoba rodí násilie, zlé zaobchádzanie s ľuďmi a spôsobuje veľký výskyt nakazených obetí chorobou AIDS. Mnohí sa cítia opustení, boja sa hovoriť o svojom utrpení aj o svojich mnohých ťažkostiach.
Predstavitelia rozličných kresťanských spoločenstiev v Umlazi si preto položili otázku: „Čo sa tu dá robiť?“ Došli k záveru, že treba „prelomiť mlčanie“ a začať dialóg s každým, kto tam žije a je ochotný pristúpiť k tomu, aby sa ťažkosti riešili spoločne. Začali s mladými. Nadviazali s nimi tvorivý dialóg a to viedlo k čoraz hlbším vzťahom.
Kresťania v Umlazi na základe tejto skúsenosti navrhli využiť Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, ktorý prebieha v januári na mnohých miestach po celom svete, a v modlitbách sa zamerať na citát z Evanjelia podľa Marka, ktorý je zároveň slovom života na tento mesiac. Úsilie o jednotu kresťanov, ako aj reagovanie na rôzne formy ľudského utrpenia sú úmyslami tohtoročného Týždňa modlitieb, ako sa to uvádza v príručke k Týždňu modlitieb za jednotu kresťanov na rok 2007.

***

Ježiš bol práve na cestách, keď k nemu priviedli hluchonemého. On ho uzdravil vyrieknutím slova effeta, t. j. otvor sa. Keď to ľud uvidel, zmocnil sa ho údiv i radosť a zvolal:

„Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“

Ježišove zázraky boli prejavom jeho lásky ku všetkým, ktorých stretával na svojej ceste. Boli aj znameniami nového sveta, ktorý prišiel nastoliť. Uzdravenie hluchonemého je znamením, že Ježiš prišiel, aby nás naučil rozumieť a hovoriť po novom.
Effeta bolo vyrieknuté i nad nami pri našom krste.
Effeta nás otvára, aby sme počúvali Božie slová a nechali sa nimi preniknúť.
Effeta je Ježišova výzva, aby sme boli vnímaví a ochotní počúvať každého človeka. Predovšetkým sú to maličkí, chudobní a úbožiaci. Je to zároveň Ježišova výzva viesť dialóg lásky s každým, kto k nám príde, aby sa s nami podelil o svoju evanjeliovú skúsenosť.
Buďme teda Ježišovi vďační, že v nás neprestáva pôsobiť, a volajme podobne ako kedysi ľudia pri uzdravení hluchonemého:

„Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“

A ako budeme žiť toto slovo života? Tak, že budeme prekonávať svoju hluchotu a zároveň umlčovať v sebe i mimo seba všetok hluk, ktorý nám bráni počuť Boží hlas v našom svedomí i hlasy našich bratov a sestier.
Veď skoro z každej strany na nás dolieha žiadosť o pomoc, hoci je často nevyslovená: je to dieťa, ktoré sa domáha našej pozornosti, manželský pár, ktorý je v kríze, alebo chorý, starý, možno i väzeň, kto potrebuje našu pomoc. Je to aj volanie obyvateľov miest, aby sa v nich dalo ľudskejšie žiť, hlasy robotníkov volajúcich po väčšej spravodlivosti, ba aj volanie celých národov, ktorým sa upiera právo na existenciu...
Pritom uši nášho srdca, rozptyľované tisícorakými záujmami a lákadlami, prestávajú byť vnímavé voči ľuďom okolo nás. Aj ťarcha vlastných potrieb nás môže zvádzať k tomu, aby sme sa tvárili, že nepočujeme.
Toto slovo života však od nás vyžaduje „načúvať“, spolu s ostatnými znášať ich starosti a ťažkosti, ale aj podieľať sa s nimi na ich radostiach a očakávaniach a obnovovať vzájomnú solidaritu. Vyzýva nás, aby sme neostávali „nemí“, aby sme mali odvahu hovoriť; deliť sa o skúsenosti a prehlbovať svoje presvedčenie; brániť bezmocných; konať diela zmierenia a presadzovať nové myšlienky, riešenia a stratégie...
A keď sa nás bude zmocňovať pocit, že nedokážeme zvládnuť situáciu, podporí nás istota, že je tu Ježiš, ktorý nám otvára uši aj ústa, veď:

„Dobre robí všetko: aj hluchým dáva sluch, aj nemým reč.“

Zakúsila to aj Lucy Shara z Južnej Afriky, ktorá sa s rodinou presťahovala do Durbanu, takže musela čeliť životu veľkomesta. Našla si aj nové a pritom zodpovedné zamestnanie. Bolo to ešte za čias appartheidu, keď nebolo zvykom, aby africká žena bola na vedúcom mieste.
Jedného dňa spozorovala, že medzi robotníkmi sa šíri akútna forma astmy, spôsobovaná nezdravými podmienkami na pracovisku. V dôsledku toho nečakane odchádzali mnohí pracovníci, alebo boli celé mesiace práceneschopní. Hovorila o tom so zástupcom riaditeľa a navrhla aj riešenie: na pracovisku treba nainštalovať účinný prístroj na filtrovanie ovzdušia. Keďže to vyžadovalo veľkú investíciu, vedenie podniku to odmietalo.
Lucy sa už určitý čas snažila žiť podľa slova života. V ňom našla i teraz potrebné svetlo a silu. Vo svojom vnútri pocítila akoby oheň, ktorý jej dal odvahu. Počas vyjednávania s vedením ostala pokojná a úprimne si vypočula jeho názory. „Potom,“ ako neskôr rozprávala, „mi prišli na um správne slová na obranu tých, čo nemali nijaký hlas. Podarilo sa mi vedenie podniku presvedčiť. Pochopili, že tieto počiatočné veľké náklady sa amortizujú zlepšením zdravia zamestnancov, ktorí nebudú nútení zostávať doma kvôli chorobe.“
Jej slová ich presvedčili. Filter nainštalovali, výskyt astmy klesol z 12 % na 2 %, rovnako práceneschopnosť. Vedenie podniku jej poďakovalo, dokonca dostala príplatok ku mzde. Zamestnanci sa tešili a v továrni zavládlo úplne nové „ovzdušie“.

Chiara Lubichová

December 2008

„Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“ (Lk 22,42)

Spomínaš si, že sú to slová, ktorými sa Ježiš obracia na Otca v Getsemanskej záhrade? Ony dávajú zmysel Ježišovmu utrpeniu, po ktorom prišlo zmŕtvychvstanie. Svojím silným obsahom vyjadrujú všetku drámu, ktorá sa odohrávala v Ježišovom vnútri. Bola to vnútorná trýzeň vyvolaná hlbokým vzpieraním sa jeho ľudskej prirodzenosti zoči-voči smrti, ktorú si prial Otec.
No Ježiš nečakal až na tento deň, aby sa jeho vôľa zhodovala s Božou. On to robil celý život. Takéto Kristovo správanie má byť aj postojom každého kresťana. Aj ty máš vo svojom živote opakovane hovoriť:

„Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“

Možno si sa doteraz nad tým nezamyslel, hoci si pokrstený a si synom Cirkvi.
Možno si význam tejto vety zúžil na odovzdanosť, ktorá sa vyslovuje, keď sa už nedá robiť nič inšie. Lenže jej pravé vysvetlenie je iné. Počúvaj teda!
V živote máš možnosť zvoliť si dve cesty: konať podľa vlastnej vôle, alebo sa slobodne rozhodnúť konať Božiu vôľu.
Budeš mať tak dvojakú skúsenosť: tá prvá ťa veľmi rýchlo sklame, keďže chceš vyliezť na končiar života len pomocou vlastného ohraničeného rozumu, vlastnými prostriedkami, s biednymi predstavami a len vlastnými silami.
Preto skôr či neskôr človek začne žiť v trvalom zhone, ostáva znechutený, ťaží ho prázdnota a jednotvárnosť, ba niekedy i beznádej. Preto sa taký život stane plytký, aj keď ho chceš mať pestrý, lebo človekovo vnútro ostáva neuspokojené. Priznaj si, že to nemôžeš poprieť. A preto ani smrť, ktorá to zakončí, nespôsobí nijaký rozruch. Azda sem-tam nejaká slza, no potom neúprosné a úplné zabudnutie.
Tá druhá skúsenosť nastane, keď budeš vravieť s Ježišom:

„Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“

Všimni si, že Boh je ako slnko, z ktorého vychádza mnoho lúčov. Tie láskajú každého človeka a zviditeľňujú mu Božiu vôľu. Kresťan, ale i každý človek dobrej vôle, je povolaný kráčať k tomuto slnku vo svetle svojho lúča, rozdielneho a odlišného od ostatných. Plní tým nádhernú a jemu osobitne určenú Božiu vôľu.
Keď i ty budeš takto konať, zistíš, že si účastníkom božského dobrodružstva, o akom sa ti ani nesnívalo. Budeš pritom zároveň hercom i divákom v čomsi vznešenom, čo Boh koná v tebe a cez teba v ľudstve.
Všetko, čo sa ti stane, či to budú bolesti alebo radosti, šťastie či nešťastie, všetky udalosti, nielen významné (uznania, bohatstvo, nehody, smrť blízkych), ale i všedné (každodenná práca v domácnosti, vo firme, v škole), teda naozaj všetko nadobudne nový význam, lebo sa ti to dáva z Božích rúk, a Boh je Láska. Čokoľvek chce alebo dopustí, je to pre tvoje dobro. Ak si to doteraz vnímal len silou viery, odteraz očami duše uvidíš zlatú niť, ktorá spája všetky udalosti a záležitosti a vytvára z nich nádhernú výšivku: je to Boží zámer s tebou.
Predpokladám, že ťa takéto videnie skutočnosti priťahuje. Veď sa iste úprimne snažíš dať svojmu životu hlbší zmysel.
Počúvaj teda! Najskôr ti poviem, kedy máš plniť Božiu vôľu.
Ale predtým trochu uvažuj: minulosť prešla a nevieš ju prinavrátiť. Neostáva ti iné ako odovzdať ju Božiemu milosrdenstvu. Budúcnosť ešte nenastala. Budeš ju prežívať, keď príde. V rukách máš jedine prítomný okamih. Jedine v ňom budeš plniť slová:

„Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“

Keď cestuješ – a život je tiež cestou –, ostávaš spokojne sedieť na svojom sedadle. Nenapadne ti chodiť hore-dole po vagóne. Tak by to robil ten, kto by chcel žiť svoj život snívajúc o budúcnosti, ktorá ešte nie je, alebo predstavujúc si minulosť, ktorá sa už nikdy nevráti.
Skutočnosť je však iná: čas plynie sám od seba. Svoj pozemský život zavŕšime úspešne len vtedy, keď budeme stáť pevne v prítomnosti.
Nato sa ma opýtaš: lenže ako rozpoznám, čo je Božia vôľa a čo moja?
V prítomnosti nie je ťažké spoznať, aká je Božia vôľa. Naznačím ti ako: Započúvaj sa do svojho vnútra: počuť tam určitý jemný hlas, hoci ho azda často prehlušuješ, takže sa skoro nedá ani vnímať. Práve ten dobre počúvaj, to je Boží hlas (pozri Jn 18,37 a Zjv 3,20). Ten ti hovorí, že je čas učiť sa, čas prejaviť lásku niekomu, kto to práve potrebuje, čas pracovať, čas premôcť nejaké pokušenie či splniť si niektorú svoju kresťanskú alebo občiansku povinnosť. Ten hlas ťa vyzýva aj počúvnuť niekoho, kto k tebe hovorí v Božom mene, alebo aby si s odvahou čelil ťažkým situáciám …
Teda počúvať a počúvať. Neumlčovať tento hlas, lebo ide o vzácny poklad, ktorý máš! Riaď sa ním!
Takto okamih za okamihom budeš vytvárať svoj príbeh, ktorý je zároveň ľudský a božský, lebo ho uskutočňuješ ty v spolupráci s Bohom. A uvidíš zázrak: uvidíš, čo dokáže Boh vykonať cez človeka, ktorý celým svojím životom hovorí:

„Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane!“

Chiara Lubichová

November 2008

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“ (Lk 9,23)

Never, že tu na svete budeš plávať ľahko ako ryba vo vode.
Never, že keď k tebe cez rádio a televíziu vstupuje celý svet, môžeš si dovoliť počúvať každú reláciu a pozerať sa na akýkoľvek program.
Never, že keď kráčaš ulicami sveta, môžeš sa bez následkov pozerať na všetko, čo sa ti núka, či kúpiť si akýkoľvek časopis alebo knihu.
Ani never, že vo svete sa môžeš riadiť každým z jeho spôsobov zmýšľania: nesvedomitosť, nemravnosť, potraty, rozvod, nenávisť, násilie, okrádanie.
Veru nie! Lebo aj keď si vo svete – veď to vidí každý –, ty nie si zo sveta (porov. Jn 17,14)!
To však prináša so sebou veľkú odlišnosť. Zaraďuje ťa to medzi tých, čo sa neživia vecami tohto sveta, ale tými, ktoré i tebe naznačuje Boží hlas v tvojom vnútri. Ten hlas sa ozýva v srdci každého človeka. Keď ho počúvaš, uvádza ťa do sveta, kde sa žije v pravej láske, spravodlivo, čisto, ohľaduplne, skromne, kde sa človek snaží ovládať sám seba.
Veď prečo mnohí mladí ľudia odchádzajú do ázijských krajín, ako je India, aby tam našli väčší pokoj a osvojili si tajomstvo niektorých významných spiritualít, ktoré po dlhom umŕtvovaní svojho nižšieho ja umožňujú nájsť lásku (…), ktorá zapôsobí na každého, kto ju spozná?
Ide o prirodzenú reakciu na zmätok sveta, na zhon, ktorý panuje vonku a zmocňuje sa i nás, pričom nenecháva nijaký priestor tichu, aby bolo možné počuť Boha.
Lenže pozor! Vari preto treba ísť naozaj až do Indie, keď pred dvetisíc rokmi i tebe Kristus povedal: zapri sám seba…, zapri sám seba…? Veru ani kresťan nemá ľahkú a pokojnú cestu. Ak chceš nasledovať Krista, ani on nežiada od teba menej.
Svet ťa strhuje ako prudká rieka, pričom ty musíš ísť proti prúdu. Pre kresťana je svet ako trasovisko, na ktorom si treba dávať pozor, kam klásť nohy. Kde ich teda treba klásť? Do stôp, ktoré ti vytvoril sám Kristus, keď kráčal po tejto zemi. Sú nimi jeho slová. Dnes ti hovorí:

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba...“

Azda tebou budú pohŕdať, zakúsiš nepochopenie, výsmech, osočovanie; budú sa ti vyhýbať, vyzývať ťa, aby si sa prispôsobil, zanechal kresťanstvo a stal sa moderným, teda stratil svoju tvár. Ale Kristus žiada ešte viac:

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“

Či chceš, či nechceš, bolesť strpčuje každý život. I tvoj. Malé i veľké bolesti sa vyskytujú každý deň.
Chceš im uniknúť? Búriš sa? Máš chuť nadávať? Potom nie si kresťan.
Hoci aj cez slzy, no kresťan miluje kríž, miluje bolesť, lebo vie, že majú hodnotu. Boh mal mnoho prostriedkov na to, aby spasil svet, no zvolil si bolesť. Lenže nezabúdaj, že potom, ako niesol kríž a pribili ho naň, vstal z mŕtvych.
Vzkriesenie bude i tvojou cestou (porov. Jn 6,40), keď i ty radšej prijmeš bolesť, ktorú ti spôsobuje tvoja kresťanská zásadovosť, i všetko ďalšie, s čím sa v živote stretneš, a budeš to prijímať s láskou. Dokonca zakúsiš, že kríž je už na tejto zemi cestou k radosti, akú si nikdy nezažil, lebo bude rásť tvoj duchovný život: Božie kráľovstvo sa v tebe upevní, vonkajší svet bude v tvojich očiach čoraz malichernejší a bude ti pripadať iba ako zdrap papiera. A nebudeš nikomu nič závidieť.
Vtedy sa budeš môcť nazvať Kristovým nasledovníkom:

„Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma.“

Podobne ako Kristus, ktorého odteraz nasleduješ, budeš svetlom a láskou pre obrovské rany, ktoré sužujú dnešné ľudstvo.

Chiara Lubichová

Október 2008

„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“ (Lk 6, 38)

Nestalo sa ti už, že si od priateľa dostal dar a ty si pocítil potrebu odvďačiť sa mu? Pritom si to však iste nechcel urobiť iba preto, aby si sa mu odplatil, ale skôr z opravdivej uznanlivej lásky. Ak áno, potom si vieš predstaviť, ako je to u Boha, ktorý je Láska!
On sa vždy odpláca za každý dar, ktorý dávame blížnym v jeho mene. Je to skúsenosť, ktorú opravdiví kresťania zakúšajú veľmi často. A zakaždým je spojená s prekvapením, lebo Božia nápaditosť je neprekonateľná. Mohla by som ti uviesť tisíce, ba desaťtisíce príkladov, mohla by som o tom napísať knihu. Tam by si videl, aká pravdivá je veta o tom, že „mieru dobrú, natlačenú, natrasenú a vrchovatú ti dajú do lona“. Hovorí to o hojnosti, akou sa Boh odpláca, o jeho veľkodušnosti.
Rím bol už ponorený do nočnej tmy. Skupinka dievčat, ktoré sa snažili žiť evanjelium, si v pivničnom byte priala dobrú noc, keď zrazu zaznel zvonček. Kto to len môže byť o takomto čase? Bol to mladý muž, ktorý sa plný rozpakov a zúfalý predstavil: nasledujúci deň ho mali i s rodinou vysťahovať z bytu, lebo nemal zaplatené nájomné. Dievčatá sa pozreli jedna na druhú v nemom súhlase, otvorili pokladničku, kde mali v priečinkoch zvyšok svojich príjmov a peniaze na zaplatenie plynu, telefónu a elektriny. Mužovi, ktorý prišiel, dali bez uvažovania všetko. Potom si spokojne ľahli spať, veď na ne myslí niekto iný. Ráno, ani sa poriadne nerozodnilo, zaznel prenikavo telefón. „O chvíľu som u vás taxíkom,“ oznamoval hlas muža zo včerajška. Dievčatá ho zarazené očakávali. Návštevníkova tvár prezradila, že sa čosi udialo: „Len čo som sa včera vrátil domov, bolo tam dedičstvo, ktoré som vôbec neočakával. A srdce mi vravelo, že sa oň s vami napoly rozdelím,“ povedal. Suma bola práve dvojnásobkom tej, čo mu veľkodušne dali.

„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“

Zažil si aj ty čosi podobné? Ak nie, uvedom si, že dar sa prosiacemu dáva nezáväzne, bez nádeje na odplatu. Skús to i ty. No urob to nie preto, aby si videl výsledok, ale pre svoju lásku k Bohu.
Keď mi odpovieš: „Ale ja nemám nič,“ nie je to pravda. Totiž ak chceme, máme plno nevyčerpateľných pokladov: náš voľný čas, naše srdcia, náš úsmev, našu radu, naše vzdelanie, náš pokoj, naše slová presvedčiť toho, kto má, aby dal tomu, kto nemá...
A keď potom povieš: „Ale ja neviem, komu dať,“ len sa poobzeraj okolo. Vari si nespomínaš na toho chorého v nemocnici, na vdovu, ktorá je vždy sama, na kolegu, ktorého si ľahostajne nechal v jeho trápení, na nezamestnaného mládenca, ktorý bol preto stále taký smutný, na bračeka, ktorý potreboval pomoc, na priateľa vo väzení, či na učňa, ktorý si nevedel rady? V nich všetkých ťa očakáva Kristus.
Začni sa správať ako kresťan, v ktorom je všetko preniknuté evanjeliom. A evanjelium je proti uzavretosti do seba a proti ustarostenosti. Prestaň budovať svoju istotu na pozemských dobrách a spoliehaj sa na Boha. V tom sa ukáže tvoja viera v neho. A tú on čoskoro posilní darom, ktorým ti to vráti.
Lenže pozor! Boh to nerobí preto, aby teba alebo nás obohatil. Robí to preto, aby aj iní, a nech je ich čo najviac, videli malé zázraky, ktoré spôsobujú naše dary, a aby potom konali podobne.
To spôsobí, že čím viac budeme mať, tým viac môžeme darovať. Preto ako opravdiví správcovia Božích darov dávame v spoločenstve okolo nás do obehu všetko, aby sa o nás mohlo povedať to, čo o prvom spoločenstve v Jeruzaleme: „Medzi nimi nebolo núdzneho“ (porov. Sk 4, 34).
Nemyslíš, že si takto pripravený dať spoľahlivú náplň sociálnej revolúcii, na ktorú čaká celý svet?

„Dávajte a dajú vám.“ Ježiš tu mal iste v prvom rade na mysli odmenu, ktorú dostaneme v raji. No čiastočne k tomu dochádza už tu na zemi. To je jej predohrou a zárukou.

Chiara Lubichová

September 2008

„Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ (Lk 6, 27-28)1)

„Milujte svojich nepriateľov!“ Táto požiadavka je naozaj náročná! Úplne prevracia náš spôsob myslenia a všetkým káže nasmerovať kormidlo vlastného života celkom iným smerom! Lebo – a neskrývajme si to – nejakého nepriateľa, malého či veľkého, máme všetci. Nachádza sa hneď neďaleko dvier môjho bytu. Je v tamtej nesympatickej a klebetnej panej, ktorej sa zakaždým snažím vyhnúť, keď mám nastúpiť do výťahu spolu s ňou. Je v mojom príbuznom, ktorý pred tridsiatimi rokmi ukrivdil môjmu otcovi, takže som sa mu prestal zdraviť. Sedí vo vašej škole v lavici za tebou a odkedy na teba žaloval u profesora, nikdy si sa na neho nepozrel. Je to tamto dievča, tvoja bývalá kamarátka, ktorá ťa opustila a priatelí sa už s inou. Je to obchodník, ktorý ťa oklamal. Sú to všetci tí, ktorí v politike majú iné názory, a preto ich vyhlasujeme za svojich nepriateľov...
Tak to je a vždy bolo i v prípade tých, čo vidia nepriateľov v kňazoch a nenávidia Cirkev.
Napriek tomu všetkých týchto a k tomu nekonečne veľa ďalších máme milovať.
Naozaj ich máme milovať? Áno, máme ich milovať! A neveriť, že to stačí urobiť iba tak, že jednoducho zameníme cit nenávisti k niekomu za iný, priaznivejší.
Tu ide o viac! Počuj, čo o tom hovorí Ježiš:

„Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia, žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“

Všimol si si? Ježiš chce, aby sme zlo premáhali dobrom. Vyžaduje lásku prenesenú do konkrétnych prejavov.
Žiada sa nám opýtať sa: Ako vôbec môže Ježiš dávať takýto príkaz?
Preto, lebo on v skutočnosti chce, aby sme sa správali ako Boh, jeho Otec, ktorý „dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (porov. Mt 5, 45).
Je to tak. Na svete nie sme opustení: máme Otca, ktorému sa máme pripodobňovať. A nielen to. Na takéto naše správanie má Boh právo, lebo kým sme boli ešte jeho nepriateľmi, kým sme boli v moci zla, on nás už miloval ako prvý (porov. 1 Jn 4, 19). Veď nám poslal svojho Syna, ktorý za každého z nás zomrel strašnou smrťou.

„Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia...“

Nasledujúcu lekciu nám udelil malý Jerry, washingtonský černoško. Bol veľmi inteligentný, preto ho zaradili do špeciálnej triedy, kde všetci ostatní žiaci boli bieli. Jeho inteligencia však nestačila spolužiakom na to, aby ho považovali za seberovného. Jeho čierna koža v nich vzbudzovala voči nemu všeobecný odpor. Aj preto, keď si na Vianoce všetci chlapci navzájom dávali darčeky, jeho ignorovali. Malý Jerry sa nato rozplakal. Pochopiteľne! Po návrate domov si však pomyslel na Ježišove slová: „Milujte i svojich nepriateľov.“ Dohodol sa s mamou a nakúpil darčeky, ktoré potom s láskou rozdal svojim „bielym kamarátom“.

„Milujte svojich nepriateľov..., modlite sa za tých, čo vás potupujú!“

Toho dňa zažila Alžbetka, malé dievčatko z Florencie, veľkú bolesť, lebo keď vystupovala hore schodmi do kostola na omšu, začala sa jej skupina vrstovníkov vysmievať. Nereagovala na to, len sa na nich usmiala a po vstupe do kostola sa za nich veľmi modlila. Po odchode z kostola ju pristavili a pýtali sa, prečo sa tak zachovala. Ona vysvetlila, že je kresťanka, preto musí prejavovať lásku ako prvá. Povedala to presvedčivo a nadšene. A jej svedectvo bolo odmenené! V nedeľu videla týchto chlapcov všetkých v kostole, ako pozorne sedia v prvom rade.
Takto si i mladí dokážu vážiť Božie slovo. Preto sú pred Bohom veľkí.
Možno i my zakúšame podobné situácie, lenže v nich budeme súdení podľa toho, ako posudzujeme iných. My sami totiž dávame Bohu do ruky meter, podľa ktorého nás bude súdiť (porov. Mt 7, 2). Veď sa modlievame: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6, 12). Milujme teda i nepriateľa! Jedine takto sa dá odstrániť každá nejednota, rúcať bariéry a vytvárať spoločenstvo.
Je to ťažké a náročné? Už len pomyslenie na to nám odoberá spánok? Odvahu! Veď nie je koniec sveta! Treba len trochu úsilia z našej strany, ďalších 99 % urobí Boh. No v našom srdci bude celá rieka radosti.

Chiara Lubichová

August 2008

Počínajúc augustom 2008 sa vraciame k pôvodným Chiariným Slovám života z obdobia od apríla 1978.

„Lampou tela je tvoje oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle.“„ (Lk 11, 34)

Vo všetkých blížnych, ktorých cez deň od rána do večera stretneš, vidíš vlastne Ježiša. Veď ak je tvoje oko čisté, tak cezeň pozerá sám Boh. A Boh je Láska. Lenže láska chce zjednocovať obetovaním sa. Koľkí však mylne pozerajú na živé stvorenia a na veci len z hľadiska vlastniť ich! Ich pohľad srší sebectvom a závisťou, čo je v každom prípade hriechom. Alebo by chceli byť vo svojom vnútri jedine oni sami vlastníkmi seba, svojej duše, a tak ich výzor je sklesnutý, lebo sú znechutení alebo zmietaní nepokojom.
Ľudská duša, keďže je Božím obrazom, je láskou. No láska upretá sama na seba je ako oheň, na ktorý sa neprikladá, takže vyhasína. Pozeraj sa okolo seba, nie na seba, ani na veci, ani na živé bytosti. Zameraj sa na Boha, ktorý je okolo teba, aby si sa s ním zjednotil.
On je i na dne každej duše, ktorá žije. A ak je mŕtva, i tak je Božím svätostánkom, ktorý čaká na Boha ako na radosť a na náplň svojho života.
Pozeraj sa teda na každého blížneho s láskou. Lenže prejaviť ozajstnú lásku znamená darovať sa. Dar však volá po dare, takže aj teba budú milovať. Lebo láska znamená milovať a byť milovaný, ako je to v Najsvätejšej Trojici. Boh v tebe potom uchváti ďalšie srdcia a aj v nich vzplanie sama Najsvätejšia Trojica, keďže bude v nich cez svoju milosť, ktorá v nich zatiaľ nie je rozžatá. Ale ako nezažneš elektrické svetlo, kým nezapneš vypínač, tak je to i s Božím životom v nás: odovzdáva sa ďalej vyžarovaním svedectiev o Kristovi. On je ten, kto spája nebo so zemou a brata s bratom. Snaž sa teda darovať každému z bratov. Darúvaš sa tým Ježišovi. A Ježiš sa zas daruje tebe. Taký je zákon lásky: „Dávajte a dajú vám“ (Lk 6,38).
Blížnemu sa dávaj do vlastníctva z lásky k Ježišovi, nechaj sa mu „zjesť“ akoby druhá Eucharistia. Slúž mu, lebo tým slúžiš Bohu. Brat potom príde k tebe a zamiluje si ťa. A bratská láska je naplnením všetkých Božích túžob obsiahnutých v prikázaní: „Dávam vám nové prikázanie: aby ste sa milovali navzájom“ (Jn 13,34). Láska je ohňom, ktorý dokonalým spôsobom preniká srdcia.
Potom už nenájdeš v sebe ani seba, ani svojho brata, ale nájdeš Lásku, ktorou je Boh žijúci v tebe. Práve táto Láska ide potom ďalej, aby milovala ďalších bratov, lebo očistené oko v nich nachádza seba. A tak sa stávajú všetci jedno. Okolo teba vyrastie spoločenstvo, ako vyrástlo okolo Ježiša, najprv skupina dvanástich, potom sedemdesiatdva, napokon tisíce... Evanjelium očarúva, uchvacuje a priťahuje, lebo je svetlom lásky.
Možno takto umrieš na kríži i ty, aby si nebol viac ako tvoj Učiteľ. Budeš však zomierať za toho, kto ťa pribíja na kríž. Posledné víťazstvo tak bude patriť láske. Miazga kríža sa však rozplynie do sŕdc a nezanikne. Stane sa úrodnou. Jej plodom bude radosť, pokoj a voľný vstup do raja. Zároveň bude rásť i Božia sláva.
Preto buď tu dole dokonalou láskou!

Chiara Lubichová

Júl 2008

Počínajúc júlom 2008 sa vraciame k pôvodným Chiariným Slovám života z obdobia od apríla 1978.

„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“ (Mt 7, 12)

Ešte nikdy si nezakúsil smäd po čomsi nekonečnom? Nikdy si v srdci nepocítil spaľujúcu túžbu objať čosi nesmierne? Ani sa v tvojom vnútri nikdy neozvala nespokojnosť s tým, čo robíš alebo kým si?
Ak predsa, máš šťastie! Existuje totiž veta, ktorá by ti mala naplno poskytnúť to, po čom tak úpenlivo túžiš, lebo obsahuje čosi, čo ťa vyburcuje, aby tvoje dni neplynuli do nenávratna ako poloprázdne...
Ide o vetu z evanjelia, ktorá núti človeka zamyslieť sa. A kto si aspoň trochu uvedomí jej obsah, nesmierne sa poteší. Tá veta totiž obsahuje v skratke to, ako máme žiť. Zhrnuje všetky pravidlá, ktoré Boh vtlačil hlboko do srdca každého človeka. Tá veta znie:

„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“

Táto veta dostala meno „zlaté pravidlo“. Vyslovil ju Kristus, ale ona bola už všeobecne známa. Obsahuje ju už Starý zákon. Poznal ju i starorímsky filozof Seneca a na Ďalekom východe sa o nej zmieňoval už čínsky filozof Konfucius. Ale sú známi aj iní. Veta hovorí o tom, čo Bohu leží na srdci: ako chce, aby ju všetci ľudia mali za normu svojho života. Krásne sa číta a znie ako výzva. Prečítaj si ju znova:

„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“

Každého blížneho, ktorého stretneme počas dňa, máme takto milovať! Predstaviť si, že sme v jeho situácii, a správať sa k nemu tak, ako by sme chceli, aby sa k nám iní správali, keby sme boli na jeho mieste.
A Boží hlas, ktorý je v nás, nám zakaždým vnukne, ako čo najvhodnejšie prejaviť lásku v akejkoľvek situácii.
Má hlad? Predstavím si, že som to ja, a dám mu jesť!
Krivdia mu? To mne krivdia!
Je plný pochybností a vnútornej tmy? Akoby som to bol ja! Podelím sa s ním o jeho starosti, povzbudím ho a nebudem mať pokoj, kým nedostane svetlo a kým sa jeho stav nezlepší. Veď aj my by sme chceli, aby sa s nami zaobchádzalo práve takto!
Je invalid? Chcem ho milovať, akoby som ja sám bol postihnutý a prežíval jeho stav vo svojom srdci. Láska mi vnukne správny prostriedok, čo mám urobiť, aby sa necítil menejcenným, ba že má o milosť navyše, lebo my kresťania poznáme hodnotu bolesti.
Ku všetkým sa teda správať bez rozlišovania na sympatických a nesympatických, na mladých a starých, na priateľov a nepriateľov, na domácich a cudzincov, na pekných a škaredých... Evanjelium tu má na mysli všetkých.

Teraz akoby som počula všeobecné šomranie...
Chápem to... Hoci moje slová znejú veľmi jednoducho, vyžadujú od ľudí obrovskú premenu! Veď aké vzdialené sú od nášho bežného spôsobu myslenia a konania!
Ale odvahu! Pokúsme sa o to!
Už len deň takto prežitý má cenu života! A večer nebudeme poznávať sami seba! Zaplaví nás radosť, akú sme ešte nezažili! Budeme plní novej sily, lebo bude s nami Boh, ktorý je s tými, čo milujú. A všetky dni, čo prídu, budú naplnené!
Možno neskôr občas zvlažnieme, budeme strácať odvahu, objaví sa pokušenie nechať všetko tak a vrátiť sa k starému spôsobu života...
Lenže nie! Treba mať odvahu, lebo Boh nám dá potrebnú milosť!
Zakaždým začnime odznova! A keď vytrváme, uvidíme, ako sa svet okolo nás bude meniť. Pochopíme, že evanjelium robí život čoraz úžasnejším, roznecuje vo svete svetlo, nášmu životu dáva tú pravú chuť, ba má v sebe spôsob, ako rozriešiť akýkoľvek problém.
A nebudeme mať pokoj, kým sa o túto svoju mimoriadnu skúsenosť nepodelíme s inými: s priateľmi, ktorí nás dokážu pochopiť, s príbuznými, vlastne s kýmkoľvek, u koho pocítime, že mu to máme prezradiť.
Bude sa tak rodiť stále nová nádej.

„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“
Chiara Lubichová

Prevzaté z knihy: La dottrina spirituale, Roma 2006, str. 187

Jún 2008

„Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“ (1 Jn 3, 24)

Keď človek niekoho miluje, chcel by s ním byť stále. Po tom túži i Boh, ktorý je Láska. Stvoril nás, aby sme sa s ním stretli, a nikdy nebudeme úplne šťastní, kým nebudeme s ním celkom zjednotení, lebo len on môže uspokojiť naše srdcia. A zostúpil z neba, aby bol s nami a aby nás voviedol do spoločenstva so sebou.
Apoštol Ján vo svojom liste píše, že máme „prebývať“ jeden v druhom, Boh v nás a my v ňom. Pripomína tak Ježišove slová pri Poslednej večeri. Učiteľ vtedy povedal: „Ostaňte vo mne a ja vo vás“ (porov. Jn 15, 1-5). Na vysvetlenie, aké pevné a životodarné je spojenie, ktoré nás spája s ním, použil prirovnanie k viniču a jeho ratolestiam.
Ako dosiahnuť takúto jednotu s Bohom? Ján v tom nemá pochybnosti. Stačí zachovávať jeho prikázania:

„Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“

Je azda veľa prikázaní, ktoré treba zachovávať, aby sme dosiahli túto jednotu?
Od chvíle, keď ich Ježiš zhrnul do jediného príkazu, tak nie. Ján ten príkaz pripomína tesne predtým, ako napísal slová určené na tento mesiac za Slová života: „A toto je jeho prikázanie: aby sme verili v meno jeho Syna Ježiša Krista a milovali jeden druhého, ako nám prikázal“ (1 Jn 3, 23).
Ježišovou jedinou výzvou je teda veriť v neho a milovať sa navzájom, ako nás on miloval.
Ak ľudský život dosahuje svoje naplnenie v prebývaní Boha medzi nami, potom jediný spôsob, aby sme sa naplno stali samými sebou, je milovať! Ján je o tom natoľko presvedčený, že to v liste viackrát opakuje: „Kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (tamže 4, 16); a inde: „Keď sa milujeme navzájom, Boh ostáva v nás...“ (tamže 4, 12).
V tejto súvislosti tradícia o Jánovi hovorí, že kedykoľvek sa ho už ako starca opýtali na Pánove ponaučenia, zakaždým opakoval slová Ježišovho nového prikázania. A keď sa ho spýtali, prečo nespomenie i ďalšie, odpovedal: „Lebo toto je Pánovo prikázanie! Stačí, keď uskutočňujeme iba toto prikázanie.“
Tak je to i s každým Slovom života: nevyhnutne nás vedie k tomu, aby sme milovali. Inak to ani nemôže byť, lebo Boh je Láska a láska je obsahom každého jeho slova, vyjadruje ju, a keď sa podľa neho žije, pretvára všetko na lásku.

„Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“

Slovo života na tento mesiac nás vyzýva veriť v Ježiša, celou svojou bytosťou priľnúť k jeho osobe a k jeho učeniu. Veriť, že on je Božou láskou a že z lásky za nás obetoval život, ako nás to učí Ján v tomto liste (porov. tamže 3, 16). Veriť v to, aj keď sa zdá, že je ďaleko, aj keď ho necítime, či keď sa objavia ťažkosti alebo prichádza bolesť.
Keď budeme v tejto viere silní, vtedy dokážeme žiť podľa jeho príkladu, budeme sa riadiť jeho prikázaním, budeme sa milovať, ako nás on miloval.
Máme milovať i vtedy, keď sa zdá, že ten druhý nie je prívetivý. Aj vtedy, keď si myslíme, že naša láska je neprimeraná, márna, neopätovaná. Keď budeme takto konať, vzájomné vzťahy sa tým oživia, budú čoraz úprimnejšie a hlbšie a naša jednota pritiahne Boha prebývať medzi nami.

„Kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“

Jedna Japonka rozpráva: „V prvých rokoch manželstva sme sa s manželom mali veľmi radi, takže spolunažívanie bolo veľmi ľahké. No v poslednom čase býval veľmi unavený a stresovaný. V Japonsku totiž práca spočíva na mužových pleciach a ťaží každého ako ozrutný balvan.
Raz večer, keď sa vrátil z práce, sadol si za stôl k večeri. Sadla som si k nemu, lenže začal na mňa kričať, aby som zmizla: ,Nemáš právo ani jesť, lebo nepracuješ!‘ Preplakala som celú noc s tým, že odídem z domu a budem bývať sama. Počas dňa na mňa neustále doliehali myšlienky, ako: ,Nemala som sa zaňho vydať. Nedokážem s ním viac žiť.‘
Popoludní som sa s tým zdôverila priateľkám, ktoré sú kresťanky ako ja. Vypočuli ma s láskou a po rozhovore s nimi som našla potrebnú silu a odvahu ostať pri manželovi. Doma som pripravila večeru ako obyčajne. No ako sa približovala hodina jeho návratu, rástla vo mne obava, ako sa zachová. Lenže akýsi hlas vo vnútri mi hovoril: ,Prijmi túto bolesť, vydrž a neprestávaj ho milovať!‘ Nato sa objavil vo dverách on. V rukách niesol tortu a povedal mi: ,To je pre teba. A odpusť mi, čo sa včera stalo.‘“

Chiara Lubichová

Máj 2008

„Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ (2 Kor 3, 17)

Apoštol Pavol píše tieto slová korintským kresťanom, ktorí mu boli mimoriadne drahí. Veď v Korinte žil skoro dva roky. Išlo o roky 50 — 52, počas ktorých tam zasieval Božie slovo a položil základy kresťanskej komunity, takže bol vlastne ich duchovným otcom (porov. 1 Kor 3, 6.10; 4, 15).
No keď sa o niekoľko rokov vrátil, aby ich navštívil, niektorí verejne spochybňovali jeho autoritu apoštola (porov. 2 Kor 2, 5-11; 7, 12). Poslúžilo mu to ako príležitosť, aby opätovne zdôraznil veľkosť svojho úradu. Veď nehlása evanjelium z vlastnej iniciatívy, ale preto, lebo ho poslal sám Boh. Božie slovo nie je pre neho čímsi neznámym, lebo mu ho dal pochopiť Duch Svätý cez svetlo, ktoré prišlo v Ježišovi Kristovi. Preto on toto slovo môže žiť a ohlasovať úplne slobodne. Ono mu umožňuje byť v spoločenstve s Pánom a stále viac sa mu pripodobňovať, lebo ho vedie ten istý Duch slobody.

„Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“

Vzkriesený Ježiš naďalej pôsobí cez svojho Ducha v dejinách, najmä v kresťanskom spoločenstve, podobne ako za čias apoštola Pavla. Pôsobí aj v nás a taktiež nám dáva pochopiť evanjelium v celej jeho pravosti. Vpisuje ho do našich sŕdc, takže sa stáva zákonom nášho života.
Neriadime sa zákonmi, ktoré nám ukladajú zvonku. Nie sme otroci nútení riadiť sa zákonmi, o pravosti ktorých nie sme presvedčení a s ktorými nesúhlasíme. Kresťan sa riadi princípom vnútorného života, ktorý Duch Svätý doňho vložil pri krste. Riadi sa jeho hlasom, ktorý opakuje Ježišove slová, pričom ich umožňuje chápať v celej kráse ako znak života a radosti. Učí nás, že sú vždy aktuálne, ako ich máme vnášať do života, a dáva nám silu na ich uskutočňovanie.
Takto je to potom sám Pán, ktorý vďaka Duchu Svätému prichádza, žije i koná v nás, čím nás pretvára na živé evanjelium. A keď nás vedie sám Pán, jeho Duch, jeho Slovo, sme slobodní. To je tá pravá sloboda! Zároveň je to najhlbšie uskutočňovanie nášho ja.

„Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“

Lenže veľmi dobre vieme, že ak v nás má konať Duch Svätý, musíme ho ochotne počúvať vo všetkom, a keď je to potrebné, musíme byť pripravení zmeniť i svoje zmýšľanie, aby sme si naplno osvojili to, čo hovorí. Inak by sme sa ľahko stali otrokmi nátlaku, ktorý ide ruka v ruke so spoločenskými zvyklosťami a verejným zmýšľaním, ktoré by nás mohlo zvádzať na nesprávne rozhodovanie.
Na to, aby sme správne žili Slovo života na tento mesiac, potrebujeme naučiť sa povedať zakaždým rozhodné „nie“ všetkému zápornému, čo skrsne v našom srdci, keď sme pokúšaní konať spôsobom, ktorý sa nezhoduje s evanjeliom; zároveň musíme vedieť povedať rozhodné „áno“ Bohu, keď cítime, že nás volá žiť v pravde a láske.
Objavíme tak spätosť kríža s Duchom Svätým, podobnú vzťahu príčiny a následku. Každé nie, každé odpútanie sa od nášho egoizmu a jeho odmietnutie sa stane pre nás prameňom nového svetla, pokoja, radosti, lásky, vnútornej slobody a sebarealizácie. Zároveň sa staneme otvorenejšími voči Duchu Svätému. A on, najmä v tomto turíčnom čase, bude môcť byť voči nám ešte štedrejší a zahrnie nás hojnejšie svojimi darmi. Bude nás viesť, takže sa staneme pravými Božími deťmi. Budeme čoraz slobodnejší od zla a čoraz slobodnejší milovať.

„Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“

Pre takúto slobodu sa rozhodol istý zamestnanec Organizácie Spojených národov, ktorý pôsobil v jednom z balkánskych štátov. Miesto, ktoré tam zastával, bolo veľmi dobre platené, no zároveň veľmi náročné. Veľkú záťaž predstavovali najmä dlhé obdobia, ktoré musel tráviť mimo rodiny. Ba i počas krátkych návratov domov bolo preňho veľmi ťažké nemyslieť na veľké množstvo súrnych pracovných záležitostí, ak sa chcel slobodne venovať deťom a manželke.
Po čase ho nečakane preložili v rámci štátu do iného mesta. Bolo nemysliteľné mať tam pri sebe rodinu, lebo i keď sa uzatvorila mierová dohoda, nepriateľstvo medzi obyvateľmi neustávalo. Čo robiť? Čo je dôležitejšie, kariéra či rodina? Dlho sa o tom rozprávali s manželkou, lebo obaja už dávno žili intenzívnym kresťanským životom. Prosili teda Ducha Svätého o svetlo a spoločne hľadali, čo je pre ich rodinu v danom prípade Božia vôľa. Nakoniec sa rozhodli, že túto náročnú prácu zanechá, čo nebolo v jeho postavení bežné. On sám sa o tom vyjadril: „Sila pre takéto rozhodnutie mala zdroj v našej vzájomnej láske. Manželka ma pritom nikdy nezaťažovala nepríjemnosťami, ktoré z môjho postavenia na ňu doliehali. Ja som sa zase v prvom rade usiloval o skutočné dobro našej rodiny, a nielen o jej ekonomické zabezpečenie a o svoju kariéru, čím som nadobudol vnútornú slobodu.“

Chiara Lubichová

Apríl 2008

„Účinkom spravodlivosti bude pokoj, ovocím práva trvalá istota.“ (Porov. Iz 32,17) *

„Až bude na nás vyliaty duch z výsosti, vtedy bude z púšte sad a sad bude pokladaný za les“ (Iz 32,15). Takto sa začínajú riadky tej časti z Knihy proroka Izaiáša, odkiaľ sú slová života na tento mesiac. V druhej polovici 8. storočia pred Kristom ohlasuje prorok Izaiáš budúcnosť ľudstva plnú nádeje, akoby nástup nového stvorenia, novú „záhradu“, v ktorej bude prebývať právo a spravodlivosť. Ich ovocím zas bude pokoj a istota.
Toto nové obdobie pokoja (šalom) bude dielom Božieho Ducha, životnej sily schopnej obnoviť stvorenstvo. Bude to dôsledkom zachovávania zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom i medzi jednotlivými vrstvami tohto ľudu, takže budú neodlučiteľne spojení s Bohom a zároveň budú nerozlučným spoločenstvom ľudí.
„Účinkom spravodlivosti bude pokoj, ovocím práva trvalá istota.“
Izaiášove slová poukazujú na nutnosť vážneho a zodpovedného úsilia zachovávať všeobecne platné normy v občianskom spolužití, lebo zabraňujú egoistickému individualizmu, slepej ľubovôli a podporujú harmonické spolunažívanie a činnosť zameranú na spoločné dobro.
Bude však možné žiť podľa spravodlivosti a riadiť sa podľa práva? Áno, ale za podmienky, že všetci ľudia sa budú uznávať za bratov a sestry a v duchu všeobecného bratstva sa bude pokladať ľudské spoločenstvo za jednu rodinu.
Ako si ale osvojiť takýto pohľad bez prítomnosti určitého spoločného Otca nás všetkých? Pritom on sám takpovediac vpísal túto skutočnosť do DNA každého človeka. Veď prvým zámerom každého otca je, aby sa jeho deti správali k sebe ako bratia a sestry, aby sa mali radi.
Preto tento „Syn“ nebeského Otca, „Brat“ každého človeka, prišiel na zem a za normu spoločného života nám zanechal vzájomnú lásku. A prejavom tejto lásky je dodržiavanie zásad spolužitia a plnenie svojich povinností.
Láska je teda najvyššou normou všetkého konania, ona oduševňuje pravú spravodlivosť a prináša pokoj. Národy stále potrebujú zákony, ktoré sú čo najprimeranejšie potrebám spoločenského a medzinárodného života, no predovšetkým potrebujú mužov a ženy, ktorí sa vo svojom vnútri riadia láskou. Len takýto poriadok znamená spravodlivosť a jedine v takomto spoločenskom poriadku majú zákony svoj význam.

„Účinkom spravodlivosti bude pokoj, ovocím práva trvalá istota.“

Ako teda budeme žiť slová života tohto mesiaca?
Budeme sa snažiť ešte lepšie plniť si svoje povinnosti, správať sa čestne a dôstojne a dodržiavať zákony. Iných ľudí budeme považovať za príslušníkov jedinej spoločnej rodiny, ktorí od nás očakávajú ochotu, úctu a dobré susedské vzťahy.
Keď bude základom tvojho života a tvojich vzťahov k blížnym vzájomná a trvalá láska, ktorá bude stáť nad všetkým ostatným a bude tým najplnším prejavom tvojej lásky k Bohu, potom bude Bohu ešte milšia i tvoja spravodlivosť.

„Účinkom spravodlivosti bude pokoj, ovocím práva trvalá istota.“

Mestský policajt na juhu Talianska chcel prejaviť svoju solidaritu s chudobnými ľuďmi v meste, preto sa rozhodol presídliť so svojou rodinou do jedného z nových sídlisk, kde ulice ešte nie sú vydláždené a sú bez verejného osvetlenia, ba ešte tam nie je vybudovaná ani vodovodná rozvodná sieť a kanalizácia. O občianskej vybavenosti a mestskej doprave možno zatiaľ doslova len snívať.
Rozpráva o tom: „S rodinami, čo na sídlisku bývajú, sme sa usilovali zoznámiť a vytvoriť susedské vzťahy, nadväzovať rozhovory a preklenúť napätie medzi obyvateľmi a verejnou správou. Postupne, hoci pomaly, sa všetkých tritisíc obyvateľov sídliska stávalo aktívnejšími aj voči verejným inštitúciám prostredníctvom výboru, ktorý bol kvôli tomu zámerne vytvorený. Dosiahli, že im regionálna správa pridelila značnú sumu na vylepšenie sídliska. Teraz sú vzorovou štvrťou. Na ich popud vznikli rôzne výchovno-vzdelávacie kurzy pre členov všetkých výborov jednotlivých mestských štvrtí.“

Chiara Lubichová

* Oficiálny preklad do slovenčiny je: Účinkom pravdy bude pokoj a dielom pravdy mier a bezpečnosť navždy. Preklad použitý v pôvodine sa pridŕža textu Jeruzalemskej biblie.

Marec 2008

„Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“ (Jn 4,34)

Sú to nádherné Ježišove slová, ktoré určitým spôsobom môže vzťahovať na seba každý kresťan. A keď ich aj uskutočňuje, môžu ho veľmi dlho viesť v živote na svätej ceste.
Bolo to v Samárii. Ježiš sedel pri Jakubovej studni a rozprával sa so Samaritánkou. Onedlho sa vrátili jeho učeníci z neďalekého mesta, kde boli nakúpiť jedlo. Prekvapilo ich, že sa Učiteľ rozpráva so ženou. No ani jeden sa ho neopýtal, prečo to robí. Po Samaritánkinom odchode ho ponúkli jedlom. Ježiš poznal ich myšlienky a chcel im vysvetliť, čo ho k tomu viedlo. Preto povedal: „Mám jesť pokrm, o ktorom vy neviete.“
No učeníci nepochopili. Mali na mysli telesný pokrm a dohadovali sa medzi sebou, či ho Učiteľovi niekto nepriniesol, kým boli preč. Nato Ježiš otvorene povedal:

„Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“

Ak sa máme udržať pri živote, potrebujeme pokrm každý deň. Ježiš to nepopiera. Hovorí o pokrme, o jeho prirodzenej potrebe, lenže poukazuje na to, že jestvuje a je potrebný aj iný, oveľa dôležitejší pokrm, ktorého sa on nemôže vzdať.
Ježiš zostúpil z neba, aby konal vôľu toho, ktorý ho poslal, a splnil svoje poslanie. Nemá na mysli svoje plány, ale Otcove. Aj slová, ktoré hovorí, a skutky, ktoré koná, sú Otcove. Neriadi sa svojou vôľou, ale vôľou toho, kto ho poslal. Taký je Ježišov život. Keď uskutočňuje Otcovu vôľu, zaháňa vlastne svoj hlad. Ňou sa živí.
Úplný súhlas s Otcovou vôľou až po smrť na kríži, kde završuje poslanie, ktoré mu Otec zveril, charakterizuje celý jeho život.

„Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“

Ježiš za svoj pokrm považuje plnenie Otcovej vôle, lebo jej uskutočňovaním, tým, že si ju „osvojuje“, že ju „má za potravu“, sa s ňou stotožňuje a prijíma z nej Život.
Čo je Otcova vôľa, dielo, ktoré má Ježiš splniť? Darovať človekovi spásu, darovať mu život, ktorý neumiera.
So semenom tohto života Ježiš krátko predtým v rozhovore plnom lásky oboznámil Samaritánku. Hneď potom sami učeníci videli, že sa to ujalo a rozšírilo, lebo Samaritánka si jeho bohatstvo hneď uvedomila, prijala a rozchýrila: „Poďte sa pozrieť na človeka... Nebude to Mesiáš?“ (Jn 4,29).
Ježiš počas rozhovoru so Samaritánkou jej vlastne odhalil zámer samého Boha, ktorý je dobrotivým Otcom, to, že všetkým ľuďom ponúkne do daru Boží život. Práve toto dielo sa Ježiš ponáhľa uskutočniť, aby ho potom odovzdal svojim učeníkom, Cirkvi.

„Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo.“

Môžeme však tieto význačné Ježišove slová žiť i my tak, aby sme osobitným spôsobom odzrkadľovali jeho život, jeho poslanie a jeho horlivosť?
Veru áno! Aj my máme žiť ako Otcovi synovia životom, ktorý nám priniesol Kristus, a živili sa jeho vôľou. Môžeme to robiť tak, že okamih za okamihom budeme plniť to, čo si od nás praje, a to čo najdokonalejšie, akoby sme nemali na starosti nič iné. Boh od nás totiž nechce viac.
Živme sa teda okamih za okamihom tým, čo Boh od nás chce, a zakúsime, že práve takýto postup nás sýti, že nás napĺňa radosťou a šťastím, pričom je to bez preháňania už predchuť budúcej blaženosti. Takto budeme spolu s Ježišom i my deň za dňom plniť Otcovo dielo. Bude to zároveň ten najlepší spôsob, ako prežívať Veľkú noc.

Chiara Lubichová

Február 2008

„Ale kto zachová [tieto prikázania] a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.“ (Mt 5,19)

Ježiš obkolesený davom vystupuje na vrch a hlása svoju povestnú reč. Už jeho prvé slová „Blahoslavení chudobní v duchu, blahoslavení tichí...“ naznačujú úplnú novosť posolstva, ktoré priniesol.
Slová, ktoré odovzdáva svojim učeníkom, sú slovami života, svetla a nádeje. Chce ich nimi osvietiť, aby ich život nadobudol pravú hodnotu a význam. A keď ich toto závažné posolstvo zmení, vyzve ich, aby to, čo prijali a žili, šírili medzi ostatnými.

„Ale kto zachová [tieto prikázania] a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.“
Dnes ako nikdy predtým potrebuje naša spoločnosť spoznať slová evanjelia a nechať sa nimi zmeniť. Ježiš musí mať možnosť znova povedať: nehnevajte sa so svojimi priateľmi; odpúšťajte a i vám sa odpustí; hovorte pravdu, ale bez prisahania; milujte svojich nepriateľov; uvedomte si, že máte spoločného Otca a že všetci ste bratmi a sestrami; všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Toto je zmysel niektorých z mnohých viet z „reči na vrchu“, ktoré by stačili na to, aby sa svet zmenil, len ich treba žiť.
Ježiš aj nás vyzýva zvestovať jeho evanjelium. No žiada od nás, aby sme ešte predtým, než jeho slová začneme „šíriť“, najprv ich sami „zachovávali“. Ak máme byť hodnoverní, musíme evanjelium „zakúšať na vlastnej koži“, byť „živým evanjeliom“. Jedine vtedy budeme o ňom vydávať svedectvo vlastným životom a učiť ho slovom.

„Ale kto zachová [tieto prikázania] a tak bude aj učiť, ten bude v nebeskom kráľovstve veľký.“

Ako najlepšie žiť slová života na tento mesiac? Tak, že nás to bude učiť sám Ježiš. Musíme ho teda pritiahnuť našou vzájomnou láskou, aby bol v nás a medzi nami. On nám potom vnukne slová, ukáže cesty a naznačí i vhodné chvíle, kedy a ako preniknúť k srdciam blížnych a zvestovať ho všade, kde sa nachádzame, aj na tých najťažších miestach a v tých najzložitejších situáciách. A uvidíme, že svet, tá malá časť sveta, kde žijeme, sa bude meniť, bude smerovať k svornosti, k vzájomnému porozumeniu a k pokoju.
Dôležité pritom je, aby Ježišova prítomnosť medzi nami ostávala vždy živá vďaka našej vzájomnej láske, aby sme počúvali Ježišov hlas, hlas svedomia, ktorý sa nám neustále prihovára, ale len ak vieme umlčať ostatné hlasy.
Ježiš nás naučí, ako „zachovávať“ s radosťou a tvorivo i tie „najmenšie“ prikázania, aby sme tak čo najdokonalejšie cibrili náš život v jednote. Potom sa bude dať o nás povedať, čo kedysi o prvých kresťanoch: „Pozrite sa, ako sa majú navzájom radi: Jeden za druhého sú pripravení i zomrieť.“ (Tertulián, Apologeticum, 39,7) Na našich vzájomných vzťahoch, keď budú pretvárané láskou, sa ukáže, že evanjelium je schopné vytvoriť novú spoločnosť.
Dar, ktorý sme dostali, si nemôžeme nechať iba pre seba. Spolu s Pavlom sme vyzvaní povedať: „Beda mi, keď nebudem hlásať evanjelium!“ (porov. 1 Kor 9,16) Keď sa necháme viesť vnútorným hlasom, budeme objavovať stále nové možnosti, ako ho hlásať slovom, písmom alebo rozhovorom. Evanjelium musí nanovo zažiariť prostredníctvom nás v našich príbytkoch, v našich mestách, v našich krajinách. Nový život sa tak bude vzmáhať i v nás, lebo v našich srdciach sa rozhojní radosť a Zmŕtvychvstalý začne žiariť oveľa výraznejšie... A nás bude považovať „vo svojom kráľovstve za veľkých“.
Jedinečným spôsobom to dosvedčuje svojím životom Ginetta Calliari. Keď roku 1959 prišla s prvou skupinou fokolarínok do Brazílie, ostala šokovaná, aký žalostný dopad na ľudí má obrovská nerovnosť, ktorá tam panuje. Podľa Ježišových slov vrhla sa šíriť vzájomnú lásku. Vravievala: „On nám otvorí cestu.“ Po čase sa okolo nej utvorilo a upevnilo spoločenstvo, do ktorého dnes patria tisíce ľudí zo všetkých spoločenských vrstiev a rôzneho veku, ľudia z biednych chatrčí zvaných favelas, ako aj zo zámožných vrstiev, ktorí sa starajú o tých najbiednejších. Takto sa postupne uskutočnili mnohé sociálne diela, ktoré zmenili výzor spomenutých favelas v rôznych mestách. Vznikol „ľud“, malý počtom, no zjednotený, ktorý neprestáva dokazovať, že evanjelium je pravdivé. Je to zároveň veno, ktoré si Ginetta odniesla po smrti do neba.

Chiara Lubichová

Január 2008

„Bez prestania sa modlite!“ (1 Sol 5,17)

Tohto roku oslávi „Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov“ sto rokov svojho trvania. „Oktáva modlitieb za jednotu kresťanov“ sa prvý raz slávila od 18. do 25. januára v roku 1908. O šesťdesiat rokov neskôr, teda v roku 1968, „Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov“ pripravovali spoločne Komisia „Viera a Konštitúcia“ (z Ekumenickej rady cirkví) a Sekretariát Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov (z Katolíckej cirkvi). Odvtedy sa zaužívalo, že sa katolíci a príslušníci iných kresťanských cirkví každoročne stretávajú, aby pripravili program čítaní a oslavy tohto Týždňa modlitieb.
Slová Písma na tento rok zvolila veľká ekumenická skupina z USA. Pochádzajú od apoštola Pavla z jeho prvého listu kresťanom v gréckom meste Solún. Išlo o malú, novú komunitu. Pavol chcel, aby jednota medzi jej členmi rástla. Preto ich povzbudzoval, aby „nažívali jeden s druhým v pokoji“, aby boli ku všetkým zhovievaví, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale aby sa vždy usilovali o dobro medzi sebou i voči všetkým. A navyše, aby „sa bez prestania modlili“. Akoby tým chcel zdôrazniť, že život kresťanskej komunity v jednote je možný len cez život v modlitbe, keďže za jednotu svojich prosil Otca i sám Ježiš: „Aby všetci boli jedno“ (Jn 17,21).

„Bez prestania sa modlite!“

Prečo sa máme modliť bez prestania? Prečo je modlitba pre človeka ako ľudskú bytosť čímsi podstatným? Boli sme stvorení na Boží obraz, ako niekto, kto je pre Boha „ty“, kto je schopný s ním vytvoriť spoločenstvo, byť mu priateľom, vedieť sa s ním nenútene, prirodzene a úprimne zhovárať. Ide o podstatnú časť nášho bytia. Umožňuje nám to byť skutočnými osobami, byť plnohodnotnými synmi a dcérami Boha. Lebo toto je modlitba.
Keďže sme pre Boha „ty“, lebo nás tak stvoril, môžeme s ním žiť v trvalom vzťahu, so srdcom plným lásky Ducha Svätého a s dôverou, akú možno mať len k nebeskému Otcovi. S dôverou, ktorá priam nabáda často s ním hovoriť, rozprávať mu o všetkom, i o svojich nápadoch a plánoch. S dôverou, ktorá sa nevie dočkať chvíle zasvätenej modlitbe, chvíle ukrojenej počas dňa z pracovných a rodinných povinností, len aby sme sa dostali do čo najdôvernejšieho kontaktu s tým, o ktorom vieme, že nás miluje.
Máme sa „bez prestania modliť“ nielen za naše potreby, ale aj za budovanie Kristovho tajomného tela a zúčastňovať sa tak na plnom a viditeľnom spoločenstve v lone Kristovej cirkvi. Je to tajomstvo, ktoré môžeme trochu pochopiť na spojených nádobách. Keď sa do jednej z nich prileje voda, jej hladina vystúpi vo všetkých. To isté sa deje, keď sa niekto modlí. Modlitba je povznesenie duše k Bohu, aby sa mu klaňala a ďakovala mu. Ale tým, že sa povznesie jeden, povznesú sa aj ostatní.

„Bez prestania sa modlite!“

Ako to robiť, aby sme sa modlili bez prestania, najmä keď sme vo víre každodenného života?
„Modliť sa bez prestania“ neznamená znásobovať úkony modlitby, ale byť dušou a životom zameraný na Boha, žiť tak, že plníme jeho vôľu. Teda študujeme, pracujeme, trpíme, odpočívame, ba i zomierame pre neho. Tak, aby sme dosiahli to, že každý deň budeme prežívať v spojení s ním. Naše konanie sa tak zmení na posvätnú činnosť a celý deň sa stane neprerušenou modlitbou. Môže nám pritom pomáhať to, že budeme obetovať Bohu každú činnosť s úmyslom: „Pre teba, Ježišu“; alebo v ťažkostiach: „Na čom záleží? Na tom, aby som ťa miloval/a!“ Tak všetko premeníme na jediný úkon lásky. Modlitba bude neustála, pretože takou bude i láska.

Chiara Lubichová

December 2009

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 5,16)

[…]
Svetlo sa zviditeľňuje cez „dobré diela“. Žiari cez dobré skutky, ktoré robia kresťania. Na to mi však povieš, že nie iba kresťania konajú dobré skutky. Druhí sa takisto snažia o pokrok, stavajú domy, horlia za spravodlivosť...
Máš pravdu. No aj kresťan robí a má robiť toto všetko. Lenže nie toto je osobitným poslaním kresťana. On má konať dobré diela v novom duchu, a ten spôsobuje, že v jeho vnútri už nežije on sám, ale v ňom žije Kristus.
Evanjelista tu totiž nemá na mysli iba jednotlivé skutky dobročinnej lásky (ako je navštevovanie väzňov, zaodievanie nahých či ostatné skutky milosrdenstva uskutočňované podľa aktuálnych potrieb), ale má na mysli úplné kresťanovo prilipnutie k Božej vôli, čím pretvára na dobrý skutok celý svoj život.
Ak kresťan koná takto, stáva sa „priehľadným“ a chvála, ktorá sa mu dostane za to, že správne žije, neostáva na ňom, ale prechádza na Krista v ňom a cez neho je takto vo svete prítomný Boh. Kresťanovým poslaním je teda nechať žiariť toto svetlo, ktoré je v ňom, byť „znamením“ tejto Božej prítomnosti medzi ľuďmi.

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“

Ak sú teda charakteristikou veriaceho dobré skutky, aj kresťanské spoločenstvo má mať vo svete osobitné poslanie: odhaľovať svojím životom, že je tu prítomný Boh. Zviditeľňuje sa to tam, kde sú dvaja alebo traja zjednotení v jeho mene. A túto prítomnosť Boha má Cirkev prisľúbenú až do skončenia časov.
Prvotná Cirkev pripisovala týmto Ježišovým slovám veľký význam. Najmä v ťažkých časoch, keď kresťanov falošne obviňovali, Ježišove slová ich povzbudzovali, aby neodpovedali násilím. Najlepším vyvrátením zla, ktoré sa o nich hovorilo, malo byť práve ich správanie.
V Pavlovom Liste Títovi čítame: „Mladíkov povzbudzuj, aby boli rozvážni vo všetkom; dávaj im vo svojej osobe príklad dobrých skutkov. V učení preukazuj neporušenosť a vážnosť, v zdravom slove bezúhonnosť, aby sa protivník zahanbil, keď nebude mať čo zlé o nás povedať“ (Tít 2, 6-8).

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“

Aj pre dnešné dni je takýto kresťanský život svetlom, ktoré privedie ľudí k Bohu. Uvediem ti k tomu malú príhodu.
Antónia bola zo Sardínie, no kvôli zamestnaniu odišla do francúzskeho mesta Grenoble. Našla si prácu v kancelárii, v ktorej mnohé zo zamestnankýň nejavili veľkú chuť k práci. Ako kresťanka videla v každom Ježiša, ochotná mu poslúžiť. Preto pomáhala každému a bola vždy pokojná a usmievavá. Niektoré z jej spolupracovníčok často pochytila zlosť a s krikom sa na ňu osopili: „Keď máš takú chuť do roboty, napíš na stroji i to moje!“
Antónia bola ticho a usilovne pracovala ďalej. Vedela, že tie jej spolupracovníčky nie sú zlé. Určite má každá z nich svoje trápenie.
Jedného dňa prišiel za ňou šéf, keď tam ostatné kolegyne neboli, a povedal jej: „Teraz mi prezraďte, ako to robíte, že nikdy nestrácate trpezlivosť a vždy sa usmievate.“
Ona mu vyhýbavo odpovedala: „Snažím sa byť pokojná a riešiť veci po dobrom.“
Nato šéf buchol päsťou po písacom stole a zvolal: „Nie, tu iste pôsobí Boh! Inak to nie je možné! A predstavte si, že ja som doteraz v Boha neveril!“
O niekoľko dní zavolali Antóniu na riaditeľstvo. Tam jej oznámili, že ju prekladajú na iné oddelenie, „aby ho,“ doložil riaditeľ, „pretvorila tak, ako to predchádzajúce“.

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“

Chiara Lubichová

November 2009

„Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ (Mt 19, 24)

[…]
Ako na teba zapôsobila táto veta? Ak si zneistel a rozmýšľaš, nakoľko správne žiješ, asi je na to dôvod, lebo Ježiš nikdy nepovedal nič neuvážene. Preto máme tieto jeho slová brať zodpovedne a nezmierňovať ich význam.
Pokúsme sa teda pochopiť ich pravý zmysel od samého Ježiša na základe toho, ako sa správal k bohatým. Navštevoval i zámožných ľudí. Zachejovi, ktorý rozdal iba polovicu svojho majetku, povedal: „Dnes prišla spása do tohto domu“ (pozri Lk 19, 9). Aj Skutky apoštolov dosvedčujú, že v prvotnej Cirkvi bolo spoločenstvo dobier dobrovoľné. Konkrétne a úplne sa zrieknuť všetkého vlastníctva sa nevyžadovalo.
Ježiš teda nemal v úmysle založiť iba také spoločenstvo ľudí, čo ho budú nasledovať […], no zrieknu sa všetkého bohatstva. A predsa hovorí: „Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“

Čo teda Ježiš zavrhuje? Určite nie pozemské dobrá ako také, ale bohatého, keď je k nim pripútaný. A prečo? Preto, lebo všetko patrí Bohu. No boháč si počína, akoby bohatstvo bolo jeho. V skutočnosti to býva tak, že bohatstvo ľahko zaujme v ľudskom srdci miesto patriace Bohu, opantá ho a zľahčí každú neresť. Apoštol Pavol o tom napísal: „Tí, čo chcú zbohatnúť, upadajú do pokušenia a do mnohých nezmyselných a škodlivých žiadostí, ktoré ich privádzajú do zatratenia. Lebo koreňom všetkého zla je láska k peniazom; niektorí po nich pachtili, a tak sa odklonili od viery a spôsobili si mnoho bolestí“ (1 Tim 6, 9 –10). Už Platón tvrdil: „Nie je možné, aby mimoriadne dobrý človek bol zároveň aj mimoriadne bohatý.“
Aký má byť teda postoj človeka, ktorý niečo vlastní? Má mať srdce slobodné, úplne otvorené voči Bohu, pokladať sa za správcu toho, čo má, a uvedomovať si, že jeho bohatstvo je zaťažené hypotékou patriacou spoločnosti, ako to pripomína Ján Pavol II.
Bohatstvá tejto zeme samy osebe nie sú zlé, netreba nimi opovrhovať, ale ich treba správne využívať. Nie ruka má byť od nich ďaleko, ale srdce. Ide o to, aby sme ich používali pre dobro druhých. Kto je bohatý, je bohatý pre druhých.

„Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“

Možno namietaš: Ale ja nie som nijaký boháč, preto sa ma tieto slová netýkajú. Všimni si však, že otázka, ktorú zarazení apoštoli položili Ježišovi hneď po tomto jeho vyhlásení, znela: „Kto teda môže byť spasený?“ (Mt 19, 25). Z nej jasne plynie, že tieto slová sa určitým spôsobom týkajú všetkých. Aj ten, kto opustil všetko, aby nasledoval Ježiša, môže srdcom lipnúť za tisícerými vecami. Dokonca žobrák, ktorý preklína, lebo niekto siaha po jeho kapse, môže byť pred Bohom bohatý.
[…]

Chiara Lubichová

Dktóber 2009

„Svojou vytrvalosťou si spasíte duše.“ (Lk 21,19)

[…]
„Vytrvalosť“ – týmto slovom sa prekladá pôvodný grécky obsahovo bohatý výraz a rozumie sa ním trpezlivosť, stálosť, odpor i dôvera.
Vytrvalosť je potrebná a nevyhnutná, keď človek trpí, keď je pokúšaný, keď sa ho zmocňuje malomyseľnosť, keď ho zvádza svet, keď ho prenasledujú...
Myslím si, že i ty si sa aspoň raz ocitol v jednej z týchto situácií a zakúsil si, že bez vytrvalosti by si bol podľahol. A možno i práve teraz sa nachádzaš v niektorej z týchto bolestných situácií.
Dobre. Lenže čo robiť?
Vzchop sa a… vytrvaj! Inak ti nepatrí titul „kresťan“. Veď vieš, že kto chce nasledovať Krista, musí každý deň vziať svoj kríž a musí milovať i bolesť – aspoň svojou vôľou. Povolanie byť kresťanom je povolaním k vytrvalosti.
Aj apoštol Pavol poukazuje v spoločenstve veriacich na svoju vytrvalosť ako na znak kresťanskej pravosti. A nebojí sa klásť túto vytrvalosť na úroveň zázrakov.
Ak niekto miluje kríž a vytrvá v tom, bude môcť nasledovať Krista, ktorý je v nebi, čiže dosiahnuť spásu.

„Svojou vytrvalosťou si spasíte duše.“

Možno rozlíšiť dve kategórie ľudí: jedni sú tí, čo prijmú výzvu stať sa skutočnými kresťanmi, lenže táto výzva v ich dušiach padne ako semeno na skalnatú pôdu. Najprv obrovské nadšenie, podobné vzbĺknutiu zapálenej slamy, no potom nezostane nič.
Tí druhí však prijmú výzvu, ako prijíma semeno dobrá zem. Kresťanský život klíči, rastie, prekonáva prekážky, vzdoruje búrkam.
Sú vytrvalí, takže platí… „svojou vytrvalosťou si spasíte duše.“

Prirodzene, ak chceš vytrvať, nestačí spoliehať sa len na svoje sily. Budeš potrebovať Božiu pomoc. Pavol nazýva Boha „Bohom vytrvalosti“. Jeho teda musíš prosiť o pomoc a on ti ju dá.
Keďže si kresťan, nemôže ti stačiť to, že si pokrstený, alebo občasná účasť na obradoch a prispievanie na charitu. Ty ako kresťan musíš rásť. No duchovný rast nemôže prebiehať inak ako uprostred skúšok, bolestí, prekážok a bojov.
A sú takí, ktorí naozaj vytrvajú. To sú tí, ktorí milujú. Lebo láska nevidí prekážky, nevidí ťažkosti, nevidí obety. Vytrvalosť je vlastne overená láska.
[…]
Mária je žena, čo vytrvala.
Pros Boha, aby ti v srdci zapálil lásku k nemu. Ako dôsledok získaš vo všetkých životných ťažkostiach vytrvalosť a ňou si spasíš dušu.

„Svojou vytrvalosťou si spasíte duše.“

Lenže je tu ešte čosi viac. Vytrvalosť je nákazlivá. Kto je vytrvalý, dodáva odvahu aj iným, aby došli až do konca.
[…]
Mierme vysoko! Máme len jeden život a i ten je krátky. Denne teda zatínajme zuby, premáhajme ťažkosti jednu za druhou, len aby sme nasledovali Krista – a spasíme si duše.

Chiara Lubichová

September 2009

„Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“ (Mt 6,33)

Celé evanjelium je pravdupovediac revolúciou. Nejestvuje Kristova veta, ktorá by sa podobala vetám čisto ľudským. Počúvaj túto: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko (životné potreby) dostanete navyše.“
Vo všeobecnosti sa človek úzkostlivo stará v prvom rade o to, aby si zaistil život. Možno je to i v tvojom prípade. A tu ti Ježiš predkladá „svoj“ pohľad na vec, ponúka ti svoj spôsob, ako sa správať. Žiada ťa, aby si sa správal úplne inak, než je bežné, a aby si tak urobil nie iba raz, ale aby si sa toho držal stále. Teda: hľadať najprv Božie kráľovstvo!
Keď budeš celým svojím bytím zameraný na Boha a budeš robiť všetko, aby on kraľoval v tvojom vnútri (čiže budeš žiť podľa jeho zákonov) aj vo vnútri iných, nebeský Otec ti dá všetko potrebné na každý deň.
Lenže ak v prvom rade budeš žiť pre seba, skončíš tak, že sa budeš starať hlavne o veci tohto sveta a staneš sa ich obeťou. Skončíš tak, že „svoj“ skutočný problém, „cieľ“ každého svojho úsilia budeš vidieť vo veciach tohto sveta. A v tebe sa zrodí závažné pokušenie spoliehať sa jedine na vlastné sily a zaobísť sa bez Boha.

„Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“

Ježiš danú situáciu vlastne obracia. Ak tvojou prvou starosťou bude on, žiť pre neho, ostatné už nebude pre tvoj život znamenať hlavný problém, ale len čosi „pridané“, čosi „navyše“.
Nie je to však len utópia? A pre teba, moderného človeka žijúceho v dnešnej dobe industriálneho sveta, v ktorom vládne konkurencia a ktorý sa často ocitá v ekonomickej kríze, nejde azda o neuskutočniteľné slová? Lenže spomeň si, že keď Ježiš povedal tieto slová, pre ľud vo vtedajšej Galilei konkrétne ťažkosti ako prežiť neboli oveľa menšie!
Tu nejde o to, či je to utópia, alebo nie. Tu ťa Ježiš stavia pred základný postoj v tvojom živote: alebo žiješ pre seba, alebo žiješ pre Boha.
Pokúsme sa preto dobre porozumieť slovám: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“

Ježiš ťa tu nevyzýva k nemennosti pozemských vecí a pasivite k nim, ani k nezodpovednému postoju a povrchnosti v práci.
Ježiš chce tvoju „prílišnú starostlivosť“ zmeniť na „starostlivosť“, zbaviť ťa úzkostlivosti, strachu a nepokoja. Preto hovorí: „Hľadajte ,najprv‘ Božie kráľovstvo...“ Slovo „najprv“ znamená „pred čímkoľvek iným“. Hľadať Božie kráľovstvo sa kladie na prvé miesto, ale tým sa nevylučuje, že kresťan sa musí starať aj o potreby pre svoj život.
„Hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť“ okrem toho znamená správať sa v zhode s Božími požiadavkami, ako ich vyjadril Ježiš vo svojom evanjeliu.
Lenže kresťan zakúsi úžasnú Otcovu pomoc iba vtedy, keď Božie kráľovstvo bude naozaj hľadať. Uvediem k tomu jeden príbeh.
Stalo sa to už dávno, ale je to neuveriteľne aktuálne. Poznám totiž viacerých mladých ľudí, ktorí sa i teraz správajú tak, ako si počínala jedna dievčina.
Volala sa Elvíra. Študovala, aby sa stala učiteľkou. Bola chudobná a len veľmi dobrý prospech jej mohol zaručiť, že bude pokračovať v štúdiu. Bola hlboko veriaca. Jej profesor filozofie bol ateista, takže nezriedka pravdy o Kristovi a Cirkvi podával skreslene, ak nie hanlivo. V srdci dievčiny to vtedy vrelo. Nie osobne, ale z lásky k Bohu, k pravde a k spolužiačkam. Pritom si uvedomovala, že ak bude profesorovi protirečiť, môže dostať zlú známku. Lenže to, čo v sebe cítila, bolo silnejšie než obava zo zlej známky. Pri každej takejto príležitosti sa hlásila o slovo a vravela: „Pán profesor, to nie je pravda!“ Na vyvrátenie profesorových povrchných tvrdení nemala zakaždým dostatok argumentov, lenže v jej „to nie je pravda“ bola jej viera, a tá je darom pravdy a núti premýšľať.
Spolužiačky ju mali rady a snažili sa ju od toho odradiť, aby jej to neuškodilo, ale bezúspešne.
Prešlo niekoľko mesiacov. Nastal čas odovzdať študentom vysvedčenia. Dievčina to svoje brala do ruky s obavou. Nato ju zaliala radosť. Známka desať! Najvyššie ohodnotenie!
V prvom rade sa snažila, aby kraľoval Boh a jeho pravda. To ostatné prišlo potom navyše.

„Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko dostanete navyše.“

Ak i ty budeš hľadať Otcovo kráľovstvo, zistíš, že Boh vo svojej prozreteľnosti pamätá na všetky potreby tvojho života. A objavíš, že mimoriadnosť evanjelia je čosi normálne.

Chiara Lubichová

August 2009

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

Vieš, pri akej príležitosti evanjelium uvádza túto vetu? Spomína ju evanjelista Ján predtým, ako sa Ježiš chystá umývať nohy svojim učeníkom a pripravuje sa na svoje umučenie.
Aj v posledných chvíľach, prežívaných medzi svojimi, im Ježiš preukazuje lásku, ktorú k nim vždy prechovával, a to tým najvyšším a veľmi jasným spôsobom. .

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

Slová „do krajnosti“ znamenajú: až do konca svojho života, do posledného výdychu. Lenže je v nich i myšlienka dokonalosti. Chce sa nimi povedať i to, že ich miloval dokonale, úplne, nesmierne, v tej najvyššej miere. Ježišovi učeníci totiž ostanú vo svete, zatiaľ čo on bude oslávený. Budú sa cítiť osamelí a budú musieť prekonávať mnohé skúšky. A Ježiš chce, aby práve v takých chvíľach mali istotu v jeho láske.

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

Nepociťuješ v tejto vete štýl Kristovho života, jeho spôsob preukazovať lásku? Učeníkom umýva nohy! Jeho láska ho vedie až k službe, vyhradenej v tom čase otrokom. Navyše sa pripravuje prežiť tragédiu na Kalvárii, aby okrem svojich mimoriadnych slov a okrem svojich zázrakov dal za „svojich“ a za všetkých aj vlastný život. Potrebovali to, veď išlo o to najnaliehavejšie, čo potrebuje každý človek. Išlo o oslobodenie od hriechu, to znamená od smrti, a o možnosť dostať sa do nebeského kráľovstva. Potrebovali vlastniť pokoj a radosť života, ktorý sa nikdy neskončí.
Ježiš sa teda vydáva smrti, volá pritom o svojej opustenosti od Otca, aby napokon povedal: „Je dokonané.“

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

V týchto slovách je obsiahnutá taká túžobná láska, akú má len Boh, a nežný vzťah, aký má skutočný brat. No takto milovať sme schopní i my, kresťania, lebo je v nás Kristus!
Teraz by som ti však nechcela navrhovať tak veľa, aby si nasledoval Ježiša v jeho smrti za druhých (keď nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta – Jn 13,1), ani predkladať za nevyhnutné vzory ľudí ako Maximilián Kolbe, ktorý bratsky zomrel namiesto spoluväzňa, alebo Damián de Voester, ktorý medzi malomocnými sám ochorel na malomocenstvo a spolu s nimi a za nich i zomrel.
Od teba sa možno nikdy nebude požadovať, aby si obetoval svoj pozemský život za bratov. Čo však iste Boh od teba žiada, je to, aby si ich miloval až do konca, natoľko, aby si i ty mohol povedať: „Je dokonané“.
Tak to urobila aj malá jedenásťročná Cetti z Talianska. Zbadala, že jej veľmi dobrá kamarátka a vrstovníčka Giorgina je veľmi smutná. Chcela ju potešiť, no nedarilo sa jej. Chcela však pre to urobiť všetko, a tak sa dozvedala dôvod jej skľúčenosti. Zomrel jej otecko, mama ju nechala samu u babky a odišla žiť s iným mužom. Cetti vycítila tragédiu a začala konať. Hoci bola malá, požiadala svoju kamarátku, aby sa mohla rozprávať s jej mamou. Lenže Giorgina ju prosila, aby s ňou najprv išla na oteckov hrob. Cetti ju nasledovala s veľkou láskou. Tam počula, ako Giorgina v plači úpenlivo prosila svojho otecka, aby si ju prišiel zobrať.
Malej Cetti sa zovrelo srdce. Nablízku stál opustený kostolík. Vošli dnu. Bol tam len malý svätostánok a Ježiš na kríži. Cetti jej povedala: „Pozri, na tomto svete všetko zaniká, lenže tento Ukrižovaný a svätostánok pretrvávajú!“ Giorgina si zotrela slzy a povedala: „Máš pravdu!“ Nato ju Cetti prívetivo vzala za ruku a odprevadila k jej mame.
Keď k nej došli, Giorgina ju s rozhodnosťou oslovila: „Vážená pani, mňa sa to síce netýka, ale musím vám povedať, že ste nechali svoju dcéru bez materinskej lásky a ona ju potrebuje. A poviem vám ešte niečo: Nebudete mať dovtedy pokoj, kým si ju nevezmete k sebe a neoľutujete to.“
Na druhý deň Cetti našla Giorginu v škole a s láskou sa jej ujala. Lenže na konci sa udialo i čosi nové! Pre Giorginu prišlo auto, ktoré viedla jej mama. A od toho dňa prichádzalo auto stále, lebo Giorgina žije odteraz s mamou. Tá totiž rázne prerušila priateľstvo s dotyčným mužom.
O malom a zároveň veľkom Cettinom čine sa tiež môže povedať: „Je dokonané.“ Vykonala dobre všetko až do konca. Úspešne!
A teraz sa trocha zamysli. Koľko ráz si sa začal o niekoho starať a potom si ho nechal tak, pričom si utišoval svoje svedomie tisícorakými ospravedlneniami? Koľké veci si s nadšením začal a potom si prestal pre ťažkosti, ktoré sa ti zdali byť nad tvoje sily? Preto ti dnes Ježiš dáva toto poučenie:

„Pretože miloval svojich, čo boli vo svete, miloval ich do krajnosti.“ (Jn 13,1)

Konaj tak i ty!
A keby ťa jedného dňa Ježiš vážne požiadal i o život, nezaváhaj! Veď mučeníci išli na smrť so spevom. Odmenou ti bude tá najväčšia sláva, lebo Ježiš povedal, že nikto na svete nemá väčšiu lásku ako ten, kto za svojich priateľov vyleje vlastnú krv.

Chiara Lubichová

Júl 2009

„Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí.“¹ (Lk 12,33)

Si mladý a rozhodnutý prežiť svoj život ideálne, naplno a zásadovo? Potom počúvaj Ježiša. No nikto na svete od teba toľko nepožaduje ako on! Máš teda príležitosť prejaviť svoju vieru, veľkodušnosť i svoje hrdinstvo!
Si dospelý a túžiš po vážnom, aktívnom, ale pritom bezpečnom živote? Alebo si už v pokročilom veku a žiada sa ti prežiť svoje posledné roky ďaleko od neúprimných ľudí, bez obáv, že ťa budú využívať? Potom tieto Ježišove slová platia aj pre teba!
Ježiš týmito slovami zakončuje celý rad výziev, v ktorých ťa povzbudzuje nestarať sa o to, čo budeš jesť a čím sa zaodeješ. Žiada presne to, ako sa správajú nebeské vtáky, ktoré nesejú, či poľné ľalie, ktoré nepradú. Preto musíš odstrániť zo svojho srdca akúkoľvek starosť o pozemské záležitosti, lebo tvoj nebeský Otec ťa má oveľa radšej než vtáky a kvety, a myslí na teba. Preto ti hovorí:

„Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí.“

Evanjelium ako celok, ale aj každá jeho veta je zásadnou požiadavkou kladenou ľuďom so zreteľom na to, kto sú, i na to, čo vlastnia.
Pred Kristovým príchodom Boh [od ľudí] toľko nežiadal. Starý zákon považoval majetok a pozemské bohatstvo za Božie požehnanie, a keď žiadal udeľovať núdznym almužnu, bolo to preto, aby darca dosiahol priazeň Všemohúceho.
Neskôr sa v judaizme myšlienka dostať odmenu tam hore stala všeobecnejšou. Keď istému kráľovi ktosi vyčítal, že márni svoj majetok, odpovedal: „Moji predkovia si zhromažďovali poklady tu na zemi, ja som si však nazhromaždil poklady tam hore.“

(…)

Novota Ježišových slov spočíva v tom, že od teba žiada dať mu do daru všetko, chce od teba všetko. Chce, aby si bol bezstarostný ako dieťa, ktoré netrápia svetské starosti, aby si bol dieťaťom, ktoré sa spolieha jedine na neho.
Ježiš vie, že bohatstvo znamená pre teba nesmiernu prekážku, lebo by zaujalo celé tvoje srdce. Lenže on ho chce mať celé vyhradené pre seba. Preto odporúča:

„Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí.“

Aj v prípade, že sa nemôžeš zbaviť majetku fyzicky, lebo si viazaný na iných ľudí, alebo tvoje vyššie postavenie ťa zaväzuje, aby si sa podľa toho správal, aj vtedy musíš byť odpútaný od majetku duchovne a považovať sa len za jeho správcu. Preto pri zaobchádzaní s bohatstvom maj ostatných v láske a spravuj ho kvôli nim. Tak si vytváraš poklad, ktorý hrdza nezničí a ani zlodej neodnesie (porov. Mt 6,19).
Lenže máš istotu, že si musíš ponechať všetko? Počúvaj preto v sebe Boží hlas. A keď sa nevieš rozhodnúť, poraď sa. Uvidíš, koľko nadbytočných vecí nájdeš v tom, čo máš. Nenechávaj si ich! Daj ich tomu, kto nemá. Uskutočňuj Ježišove slová: „Predaj... a rozdaj!“ Naplníš si tak mešce, ktoré nezostarnú (porov. Mt 19,21; Mk 10,21; Lk 18,22).
Je jasné, že keď žiješ vo svete, máš sa zaujímať aj o peniaze, aj o oblečenie. Boh tiež chce, aby si sa o to staral, ale nerobil si starosti. Staraj sa len o to, čo je nevyhnutné, aby si žil podľa svojho povolania a postavenia. Pre to ostatné platí:

„Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi, kde sa zlodej nedostane a kde moľ neničí.“

Pápež Pavol VI. žil skutočne chudobne. Svedčí o tom spôsob, ako chcel byť pochovaný: v jednoduchej rakve do zeme. Krátko pred smrťou povedal svojmu bratovi: „Už dávno som si nachystal kufre na túto náročnú cestu.“
Hľa, čo máš robiť i ty: nachystať si kufre.
V Ježišových časoch išlo asi skôr o kapsy. Tie svoje si chystaj každý deň. Napĺňaj ich, ako len môžeš, a tým, čo môže byť užitočné pre druhých. V pravom zmysle slova máš len to, čo dáš. Mysli na to, koľko hladu je vo svete! Koľko utrpenia! Koľko nedostatku...
Ulož tam i každý skutok lásky, všetko, čo si vykonal v prospech blížnych. Konaj tieto skutky pre Ježiša! Pritom mu vo svojom srdci hovor: pre teba. A konaj ich dobre, dokonale, lebo sú určené pre nebo a zostanú tam naveky.

Chiara Lubichová

______________
¹ Slovo života, marec 1979, úplný pôvodný text sa nachádza v knihe Essere la tua Parola. Chiara Lubich e cristiani di tutto il mondo, vol. I, Roma 1980, s. 189 – 191.

(vo formáte Word / Power Point / Skladačka / Gen3)

Jún 2009

„Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ (Jn 15,5)
Vieš si predstaviť nezrelý strapec hrozna oddelený od viniča? Už nemá budúcnosť, lebo nemá nijakú nádej, že dozrie. Ostáva len vziať ho a spáliť.
Teraz si predstav, čo za duchovná smrť ťa ako kresťana čaká, ak neostaneš spojený s Kristom. Vzbudzuje to hrôzu! Ide o úplnú neplodnosť, hoci drieš od rána do večera, hoci si myslíš, že prospievaš ľudstvu, hoci ťa kamaráti obdivujú, hoci tvoj majetok rastie i hoci sa veľa obetuješ. Toto všetko bude mať síce pre teba zmysel tu na zemi, ale nijaký význam pre Krista a pre večnosť. Lenže práve na večnom živote najviac záleží!

„Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
Ako môžeš ostávať v Kristovi a Kristus v tebe? Ako byť pekne rastúcou životaschopnou
ratolesťou, ktorá tvorí s viničom jedno telo?
Predovšetkým treba, aby si veril v Krista. Lenže to nestačí. Tvoja viera musí ovplyvňovať hĺbku tvojho života. Musíš žiť podľa svojej viery, uvádzať do praxe Ježišove slová.
Nemôžeš zanedbávať Božie nástroje, ktoré ti Kristus zanechal, lebo cez ne získavaš jednotu s ním, alebo ju obnovuješ, ak sa možno narušila.
Okrem toho Kristus nebude cítiť, že si s ním pevne spojený, ak sa nebudeš snažiť začleniť sa do svojho cirkevného spoločenstva, do miestnej cirkvi.

„Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
„Kto ostáva vo mne a ja v ňom...“ Uvedomuješ si, čo tu Kristus hovorí o tvojej jednote s ním, ale i o jeho jednote s tebou? Keď si spojený s ním, je v tebe on, prítomný v najvnútornejšej časti tvojho srdca. Z toho sa rodí vzťah, dochádza k rozhovoru plnému vzájomnej lásky, k Ježišovej spolupráci s tebou, ktorý si jeho učeníkom.
Dôsledkom je hojnosť plodov, presne to, keď strapec pevne spojený s viničom prináša voňavé bobule.
„Veľa ovocia“ znamená, že dostaneš dar apoštolskej plodnosti, čiže schopnosť upriamovať pozornosť mnohých na jedinečné a revolučné Ježišove slová a dávať týmto ľuďom silu nasle-dovať ich. „Veľa ovocia“ znamená i to, že vďaka charizmám, ktoré ti Boh dal, dokážeš iniciovať, ba i organizovať nielen malé, ale i veľké diela na zmierňovanie nedostatku vo svete.
„Veľa ovocia“ znamená „veľa“, nie „málo“. To znamená, že budeš vedieť prinášať ľuďom okolo seba celý prúd dobra, ducha spoločenstva a vzájomnej lásky.

„Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
Lenže „veľa ovocia“ sa netýka len duchovných a hmotných dobier ostatných ľudí, ale i tvojich. Aj tvoj vnútorný rast, tvoja osobná snaha o svätosť závisí od tvojej jednoty s Kristom.
Snaha o svätosť? Možno sa ti zdá, že tieto slová už nepatria do dnešnej doby, že stratili platnosť a ide skôr o utópiu. Lenže nie je to tak! Dnešná doba sa takisto stane minulosťou spolu so svojimi ohraničenými, mylnými a dočasnými názormi. Ostáva jedine pravda. Už pred dvetisíc rokmi apoštol Pavol jasne povedal, že Boh chce, aby sa všetci kresťania snažili o svätosť. A učiteľka Cirkvi Terézia Avilská bola presvedčená, že aj k tej najhlbšej kontemplácii môže dôjsť hocikto. Aj Druhý vatikánsky koncil hovorí, že všetok Boží ľud je povolaný k svätosti.
A tieto hlasy neklamú. Preto vo svojom živote budeš zberať „veľa ovocia“ pri posväcovaní sa len vtedy, keď budeš spojený s Kristom.

„Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“
Všimol si si, že Ježiš nežiada priamo ovocie, ale ho vidí ako dôsledok toho, že s ním človek „ostáva“ zjednotený? Preto je možné, že i ty upadneš do omylu, v ktorom sa nachádzajú i mnohí kresťania. Ide o prehnanú činnosť: len pracovať a pracovať pre dobro druhých bez toho, aby si dopriali čas na zamyslenie, či sú vo všetkom a prostredníctvom všetkého spojení s Kristom. Ich omyl spočíva vo viere, že prinášajú ovocie, lenže iné, nie to, ktoré by prinášal Kristus v tebe spolu s tebou.
Prinášať trvanlivé ovocie s božskou značkou vyžaduje, aby sme ostávali spojení s Kristom. A čím lepšie s ním ostaneš spojený, tým lepšie ovocie budeš prinášať.
Napokon slovo „ostávať“, ktoré používa Ježiš, nepoukazuje natoľko na chvíle, v ktorých sa prináša ovocie. Poukazuje skôr na trvalosť plodenia.
A ak poznáš ľudí, ktorí takto žijú, neujde ti, že oni často len jednoduchým úsmevom, po-vedaným slovom, svojím každodenným správaním a svojím postojom v rôznych životných situáciách vplývajú na ľudské srdcia, takže ľudia opäť nachádzajú Boha.
Takto konali aj svätci. Nemusíme sa však obávať. Bežní kresťania tiež môžu prinášať plody. Pozri sa ako: Iste vieš, že dnešný študentský svet je prepolitizovaný a necháva málo priestoru tým, ktorí by chceli byť ľudstvu užitoční z iných dôvodov. V Portugalsku Mária do Socorro po skončení lýcea pokračovala v štúdiu na univerzite. Bolo tam ťažké prostredie. Mnohí z jej spolužiakov bojovali medzi sebou, každý hlásal svoju ideológiu a chcel strhnúť na svoju stranu študentov, ktorí sa ešte nepridali k nikomu.
Mária dobre vedela, akú cestu si zvolila, hoci nebolo ľahké to vysvetliť: nasledovať Ježiša a zostať spojená s ním. Jej kolegovia, ktorí zatiaľ nevedeli o jej presvedčení, ju považovali za nevykryštalizovanú, bez ideálov. Niekedy sa za to i hanbila, najmä keď vstupovala do kostola. Lenže neprestala tam chodiť, lebo cítila, že musí zostať napojená na Ježiša.
Približovali sa Vianoce. Mária si všimla, že medzi spolužiakmi sú i takí, ktorí nemôžu od-cestovať domov, lebo bývajú príliš ďaleko. Preto navrhla ostatným spolužiakom, aby spoločne pripravili darčeky pre tých, čo nebudú cestovať. Na jej veľké prekvapenie všetci ihneď súhlasili.
Neskôr boli voľby zástupcov ročníka a s nimi prišlo ďalšie prekvapenie, lebo zvolili Máriu. Ešte väčší bol však jej údiv, keď počula: „Je logické, že zvolili teba, lebo si jediná, čo má jasnú líniu, vie, čo chce, a vie i to, ako to robiť.“ Niektorí sa potom zaujímali o jej ideály a chceli žiť ako ona. Bol to výborný plod vytrvalosti Márie do Socorro, lebo stále ostávala spojená s Ježišom.

Chiara Lubichová

Máj 2009

„Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti.“ (1 Pt 4,10)

Edita je slepá od narodenia a žije s ostatnými nevidiacimi ženami v ústave. Žije tam i kaplán, ktorý je ochrnutý na obe nohy a už nie je schopný slúžiť omšu. Preto im chcú z ústavu vziať Eucharistiu. Edita sa obracia s prosbou na biskupa, aby im tam dovolil ponechať Ježiša v Eucharistii ako jediné svetlo v ich temnotách. Dostáva povolenie a s ním i ďalšie, aby mohla podávať prijímanie tomuto kaplánovi aj ostatným slepým družkám.
Edita túži byť na osoh druhým. Preto dostala povolenie používať rádio viac hodín denne. Môže tak sprostredkúvať užitočné programy z vysielania tým, čo na to čakajú, a tak im pomôcť. Ide o rôzne rady, závažné myšlienky či mravné ponaučenia. Vedela by som ti o nej rozprávať ešte veľa. Je síce slepá, no utrpenie jej dáva svetlo.
A mohla by som ti uviesť veľa ďalších príkladov! Dobro existuje, lenže nerobí okolo seba hluk. Edita žije ako kresťanka. Vie, že každý z nás dostal určité dary a tie majú slúžiť ostatným.
Je to tak, lebo slovom „dar“ (alebo po grécky „charizma“) sa ne-myslia len tie milosti, ktoré Boh dáva osobám, ktoré majú spravovať Cirkev. Ani sa nemyslia len tie mimoriadne dary, ktoré si Boh vyhradzuje dať priamo niektorému veriacemu, ktoré sú však pre dobro všetkých a ktoré dáva vtedy, keď si myslí, že v Cirkvi treba ozdraviť určitú situá-ciu, alebo v čase veľkého ohrozenia, pričom cirkevné inštitúcie na to nestačia. Takým darom môže byť dar múdrosti, dar poznania, dar konať zázraky, dar hovoriť jazykmi, dar vzbudiť v Cirkvi novú spiritualitu a mnohé ďalšie.
Za dary či charizmy sa však považujú aj tie jednoduchšie, ktoré vlastnia mnohí a charakterizuje ich dobro, ktoré vytvárajú. Duch Svätý je činný stále. Okrem toho za dary či charizmy možno považovať aj pri-rodzené talenty. Tak každý človek má nejaký dar. Aj ty. A ako máš používať tieto dary? Máš myslieť na to, ako ich zhodnotiť. Dostal si ich nie iba pre seba, ale pre dobro všetkých.

„Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti.“

Rôznorodosť darov je teda nesmierna. A každý má svoj dar, preto má v spoločenstve aj svoje osobitné poslanie. Povedz mi však, ako je to v tvojom prípade. Máš nejaký diplom? A napadlo ti niekedy obetovať pár hodín v týždni, aby si pomohol v učení niekomu, kto si potrebuje rozšíriť vzdelanie, lenže nemá peniaze na štúdium?
Máš veľkodušnejšie srdce, než je bežné? Napadlo ti však zmobili-zovať svoje sily v prospech chudákov vylúčených na okraj spoločnosti a navracať tak mnohým srdciam pocit ľudskej dôstojnosti? (…)
Máš nejaký osobitný dar, ako môžeš pomôcť? Napríklad, vyznáš sa v údržbe bytu, vo varení, vieš ušiť bežné veci alebo pomôcť fyzickou prácou? Rozhliadni sa a pozri, či ťa niekto nepotrebuje.
Bolí ma, keď vidím ľudí vymýšľať a navádzať aj iných, ako zabiť voľný čas. My kresťania nemôžeme mať voľný čas, kým budú na zemi chorí, hladní, vo väzení, bez vzdelania, bezradní, smutní, drogujúci, (...) siroty, vdovy…
A nemyslíš, že i modlitba je úžasný prostriedok, len ho treba využiť? Veď na Boha sa môžeš obrátiť kedykoľvek, lebo je prítomný všade! (…)

„Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti.“

Vieš si predstaviť Cirkev, v ktorej všetci kresťania od detí po dos-pelých robia všetko, čo môžu, len aby ich dary boli k dispozícii všetkým?
Vzájomná láska by vytvorila takú súdržnosť, ktorá by bola taká rozšírená a mala by takú úroveň, že (...) by sa podľa nej dali rozpoznať Kristovi učeníci. (…)
Takže ak je vo výhľade až taký dôsledok, prečo potom neurobiť z tvojej strany všetko, aby sa dosiahol?!

Chiara Lubichová

Apríl 2009

„Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“ (Mt 24,42)

Uvedomil si si niekedy, že často svoj život ani poriadne nežiješ, skôr sa ním iba vlečieš a čakáš na akési „potom“, v ktorom by malo dôjsť k čomusi „krásnemu“? Pritom to čosi „potom krásne“ má naozaj prísť, lenže nie také, na aké čakáš ty.
Boží inštinkt ťa síce vedie k tomu, aby si žil v očakávaní niekoho alebo niečoho, čo ťa uspokojí, lenže si pod tým predstavuješ skôr dajakú oslavu, kopu voľných dní či nejaké mimoriadne stretnutie... Lenže keď sa to skončí, nikdy nebývaš úplne spokojný, lebo ťa to nenaplnilo. To spôsobuje, že potom postupne strácaš presvedčenie o potrebe žiť v trvalom očakávaní.
Pravda je však taká, že vo chvíľach, z akých sa skladá i tvoj život, je jedna chvíľa, ktorej sa nikto nevyhne! Je to stretnutie sa zoči-voči s Pánom, ktorý príde. Toto je to „krásne“, ku ktorému podvedome smeruješ, lebo si stvorený, aby si bol šťastný. A úplné šťastie ti môže dať jedine On.
Preto Ježiš, keďže vie, akí sme ty i ja pri jeho hľadaní slepí, nás nabáda:

„Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“

Bdejte! Dávajte pozor! Buďte ostražití! Hoci v mnohom na tomto svete nemáš istotu, v jednom nemôžeš mať nijaké pochybnosti, a to v tom, že zomrieš. Pre kresťana to znamená ocitnúť sa pred Kristom, ktorý príde.
Azda i ty si ako mnohí, ktorí akoby naschvál a trvale zabúdajú na smrť. Máš strach z toho okamihu a žiješ, akoby k tomu nemalo dôjsť. Vyjadruješ to svojím životom, lebo sa v ňom stále viac a viac usadzuješ. Máš zo smrti strach, teda nejestvuje! Lenže tá chvíľa príde, lebo Kristus istotne príde.

„Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“

Pod týmito slovami mal Ježiš na mysli svoj príchod v posledný deň. Ako spomedzi zhromaždených apoštolov vystúpil na nebesia, tak sa i vráti.
Lenže tieto slová hovoria i o Pánovom príchode na konci života každého človeka. Veď keď človek zomrie, preňho sa tento svet skončil. A pretože nevieš, či Kristus príde dnes alebo zajtra, o rok či neskôr, musíš bdieť. Podobne ako tí, čo bdejú, lebo vedia, že zlodeji prídu vylúpiť ich dom, len nevedia, v ktorú hodinu.
To, že Ježiš príde, chce naznačiť, že tento život sa skončí. A keďže je to tak, neznehodnocuj ho, ale pripisuj mu ten najväčší význam. Na tento príchod sa musíš pripravovať dôstojným životom.
(…)

„Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“

Iste je potrebné, aby si i ty bdel, veď tvoj život neplynie bezstarostne. Je skôr bojom. Najrozličnejšie pokušenia, napríklad proti čistote, ďalej samoľúbosť, lipnutie na peniazoch či náruživosti, sú tvojimi prvými nepriateľmi. No ak stále bdieš, nenecháš sa prekvapiť. A dobre bdie ten, kto miluje. Bdenie patrí k láske. Keď má človek niekoho rád, jeho srdce bdie v neustálom čakaní na neho, takže i každá minúta bez neho patrí jemu.
Takto sa správa zaľúbená manželka, keď namáhavo pracuje a pripravuje potrebné veci pre neprítomného manžela. Pri všetkom, čo robí, má na mysli jeho. A keď príde, v jej prívetivom pozdrave je obsiahnutá všetka jej celodenná námaha konaná s radosťou.
Takto sa správa matka, keď si pri svojom chorom dieťati na chvíľku zdriemne. Spí, no jej srdce bdie.
Tak si počína i ten, kto miluje Ježiša. Všetko robí kvôli nemu, lebo ho stretáva i v tých najjednoduchších prejavoch jeho vôle a v každom okamihu, až ho napokon slávnostne stretne v deň, v ktorom príde on sám.

Je 3. november 1974. V Santa Maria, mestečku Hnutia fokoláre na juhu Brazílie, sa končí duchovné stretnutie 250 mladých. Väčšina z nich je z mesta Pelotas. Práve odchádza prvý autobus so 45 účastníkmi. Cestou panuje veľká radosť, spieva sa a všetci sú zapálení za Ježiša. Po určitom úseku cesty sa niektoré dievčatá začnú spoločne modliť bolestný ruženec a vyprosujú si od Márie, aby boli verné Bohu až do smrti.
V jednej zákrute sa autobus pre mechanickú poruchu začne rútiť dole strmým svahom do hĺbky 50 metrov, pričom sa trikrát prevráti. Zomiera pritom šesť dievčat. Jedna z tých, čo prežili, o tom hovorí: „Videla som smrť úplne zblízka, no nemala som strach, lebo tam bol Boh.“ Iná povedala: „Keď som sa uistila, že sa môžem medzi troskami hýbať, pozrela som sa na hviezdne nebo a začala som sa modliť, kľačiac medzi mŕtvymi telami svojich družiek. Cítila som pri nás Boha...“ Otec jednej z obetí, dievčiny menom Carmen Regina, sa rozpomenul, že jeho dcéra často opakovala: „Ocko, zomrieť je iste čosi krásne. Veď sa ide k Ježišovi.“

„Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán.“

Dievčatá z mesta Pelotas milovali, preto bdeli. A keď prišiel Pán, išli mu s radosťou v ústrety.

Chiara Lubich

Marec 2009

„Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to.“ (Jn 16,23)

Najabsurdnejšie divadlo, aké môžeš vidieť na tomto svete, je na jednej strane osamelosť ľudí, ktorí stále čosi hľadajú, no vo svojich nevyhnutných životných skúškach prežívajú úzkosť, lebo im čosi chýba, takže sa cítia bezmocní a osamelí; na druhej strane fakt, že je tu Boh, Otec všetkých, ktorý po ničom inom netúži viac než uplatňovať svoju všemohúcnosť, aby mohol spĺňať túžby a potreby svojich detí.
Je to tak, ako keď prázdnota volá po plnosti a plnosť po prázdnote, lenže sa nestretnú. Dar slobody, ktorý človek dostal, môže spôsobiť i takúto vec! Lenže Boh neprestáva byť Láskou pre tých, ktorí sa k nemu utiekajú. Počuj, čo hovorí Ježiš:

„Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to.“

Práve tu máš na zamyslenie jednu z mnohých viet, bohatú na prisľúbenia, aké Ježiš v evanjeliu často opakuje a ktorými ťa rôznym spôsobom a pri rozličných príležitostiach poúča, ako dostať to, čo potrebuješ.
(…)
Jedine Boh môže takto hovoriť. A jeho možnosti sú neobmedzené! V jeho moci sú všetky dary, pozemské i duchovné, možné i nemožné. Ale dobre počúvaj. On ti vnuká i to, „ako“ máš Otcovi predkladať svoju prosbu, lebo hovorí: „... v mojom mene...“ (prov. Jn 14,13-14; 15,16). Ak máš čo len trochu viery, tieto tri krátke slová by ti mali dať krídla!
Uvedom si, že Ježiš, ktorý žil medzi nami, pozná všetky naše i tvoje potreby a pritom sa o nás i stará! Preto do našich modlitieb zapája sám seba ako prostredníka, akoby ti tým vravel: „Choď za nebeským Otcom v mojom mene a požiadaj ho o toto, potom o toto, potom o toto.“ Pritom vie, že jemu Otec nepovie nie. Veď je jeho Syn a je i Boh. Nechoď teda za Otcom vo svojom mene, ale v Kristovom mene. Spomeň si na talianske príslovie: „Nositeľ správy sa za jej obsah netrestá.“
Keď teda ideš k Otcovi v Kristovom mene, si len obyčajný posol, pretože Ježiš vzal tvoju prosbu za svoju. Je to už len medzi Ježišom a Bohom.
Takto sa modlieva veľmi veľa kresťanov. Oni by ti mohli dosvedčiť, aké nesmierne je množstvo milostí, ktoré dostali. A práve tie denne potvrdzujú, že nad kresťanmi bdie Božia pozorná a milujúca otcovská starostlivosť.

„Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to.“

Teraz mi možno odpovieš: „Prosil som v Kristovom mene už viac ráz, no nadarmo.“ Je to možné. Lenže vyššie som uviedla, že na iných stránkach evanjelia, kde Ježiš vyzýva prosiť, dodáva aj určité vysvetlenia, ktoré ti azda unikli. Napríklad hovorí, že dostane ten, kto „ostáva“ v ňom (porov. Jn 15,7), čo znamená v jeho vôli. (…)
Okrem toho sa môže stať, že budeš prosiť o čosi, čo sa nezhoduje s Božím zámerom s tebou a Boh to nepovažuje pre tvoj pozemský alebo budúci život za prospešné, dokonca to považuje za škodlivé. Čo by urobil tento tvoj Otec, keby ťa v takomto prípade vypočul? Škodil by ti. A to on neurobí nikdy!
Preto bude užitočné, aby si sa s ním pred každou prosbou dohodol a povedal mu: „Otče, prosím ťa o to v Ježišovom mene, ak to považuješ za vhodné.“ A keď sa žiadaná milosť bude zhodovať s plánom, ktorý má Boh vo svojej láske s tebou, splnia sa slová:

„Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to.“

Lenže sa môže stať, že síce čosi žiadaš, no vôbec sa nesnažíš žiť v zhode s tým, čo od nás požaduje Boh. Považoval by si za správne, aby ťa vypočul i v takomto prípade? Veď on sa nechce obmedziť len na dar, on ti chce dať plnosť radosti. A tú dostávame, keď sa snažíme zachovávať Božie prikázania, Božie slová. Nestačí však iba o nich premýšľať, zostať len pri meditovaní, ale treba podľa nich aj žiť! Rob tak a dostaneš všetko!
A na záver: chceš dostať rôzne milosti? Potom žiadaj v Kristovom mene čokoľvek, no maj pritom v prvom rade na zreteli jeho vôľu a buď rozhodnutý zachovávať Božie zákony.
Boh je veľmi šťastný, keď môže obdarúvať. Bohužiaľ, najčastejšie sme to práve my, ktorí mu v tom zväzujeme ruky.

Chiara Lubichová

Február 2009

„Ak niekto prichádza ku mne a neváži si menej svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život ako mňa, nemôže byť mojím učeníkom.“ (porov. Lk 14,26)

Čo ty na to?
Sú to slová s obrovskou požiadavkou, radikálne, aké doteraz nikto nepočul! Ten istý Ježiš, ktorý vyhlásil manželstvo za nerozlučiteľné a prikázal milovať všetkých, predovšetkým svojich rodičov, ten teraz žiada klásť na druhé miesto všetky krásne pozemské city, aby neboli na prekážku priamej, bezprostrednej láske k nemu. Tak veľa môže žiadať len Boh!
Ježiš totiž vytrhuje ľudí z ich bežného spôsobu života. Chce ich takto pripútať k sebe, aby na zemi uskutočnil všeobecné bratstvo. Preto „orezáva“ všetko, čo tomuto jeho plánu prekáža, dokonca sa zmieňuje o „meči“, rozumie sa „duchovnom meči“. Dokonca tých, ktorí nevedia väčšmi milovať jeho než matku, manželku a vlastný život, nazýva „mŕtvymi“. Spomínaš si na človeka, ktorý chcel, aby najprv mohol pochovať svojho otca a až potom nasledovať Ježiša? Práve tomu Ježiš odpovedal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú mŕtvych!“ (porov. Lk 9,60-61).
Azda ťa od strachu pri takejto náročnej požiadavke pochytila triaška; možno ti napadlo tieto Ježišove slová spájať radšej iba s vtedajšou dobou alebo to, že sú určené ľuďom, ktorí sú povinní nasledovať ho osobitným spôsobom. Lenže sa mýliš! Tieto slová platia v každom čase, aj teraz, a platia pre všetkých, aj pre teba! Časom sa ti iste naskytnú mnohé príležitosti, v ktorých by si sa mal riadiť touto Kristovou výzvou.
Si členom rodiny, v ktorej niekto kritizuje kresťanstvo? Ježiš chce, aby si o ňom svedčil svojím životom a vo vhodnej chvíli i slovom, a to aj za cenu, že sa ti budú vysmievať alebo nepekne o tebe hovoriť.
Si ťarchavá a tvoj manžel chce, aby si podstúpila potrat? Počúvni Boha, a nie ľudí!
Chce ťa brat zapojiť do okruhu ľudí, ktorých zámery sa nejavia ako príliš čisté, skôr nečestné? Nepridaj sa!
Navádza ťa niekto z tvojich blízkych získať peniaze nečestným spôsobom? Ostaň čestný!
Chce ťa rodina zatiahnuť do ľahtikárskeho spôsobu života? Odrež to, aby sa Kristus nevzdialil od teba!

„Ak niekto prichádza ku mne a neváži si menej svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život ako mňa, nemôže byť mojím učeníkom.“

Pochádzaš z neveriacej rodiny a tvoje prijatie Krista spôsobilo rozdelenie? Neznepokojuj sa! Je to dôsledok evanjelia. Bolesť, ktorú prežívaš v srdci kvôli tým, ktorých miluješ, obetuj Bohu, ale nepovoľ!
Osobitne teba si Kristus povolal a nastala chvíľa, keď tvoje úplné darovanie sa vyžaduje opustiť otca i matku, možno i rozísť sa so snúbenicou? Konaj podľa svojho rozhodnutia! Bez boja niet víťazstva!

„Ak niekto prichádza ku mne a neváži si menej svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život ako mňa, nemôže byť mojím učeníkom.“

„… ba aj svoj život.“
Žiješ azda v krajine, kde veriacich prenasledujú a pre vernosť ku Kristovi je ohrozený tvoj život? Nestrácaj odvahu! Naša viera si niekedy žiada i toto. V Cirkvi sa nikdy neskončilo obdobie mučeníkov! Každý z nás, ak chce ostať kresťanom, sa v živote ocitne v situácii, v ktorej sa musí rozhodnúť medzi Kristom a všetkým ostatným. Stane sa to teda i tebe.
Ale nemaj strach! Neboj sa o svoj život! Lepšie je stratiť ho pre Boha ako ho už nenájsť. Druhý život je realita! A nestrachuj sa ani o svojich. Boh ich miluje. Ak ich dokážeš dať až na druhé miesto po Bohu, príde deň, keď Boh prejde i popri nich a povolá si ich mocnými slovami svojej lásky. A ty im budeš pomocou, aby sa spolu s tebou stali pravými Kristovými učeníkmi.

Chiara Lubichová

Január 2009

„Je mnoho údov, ale iba jedno telo.“ (1 Kor 12,20)

Stretol si sa už so živou komunitou skutočných kresťanov? Zúčastnil si sa i na ich zhromaždení? Vnikol si do ich života? Ak áno, iste si zistil, že tí, čo ju tvoria, plnia mnohé úlohy: Niekto má dar reči a oboznamuje ťa s duchovnými skutočnosťami, ktoré nenechajú tvoju dušu ľahostajnou; niekto má dar pomáhať iným, ošetrovať ich a starať sa o nich, až ťa udivujú dosiahnuté úspechy pre blaho tých, ktorí trpia; niekto učí s takou múdrosťou, že tvojej doterajšej viere vlieva celkom novú silu; niekto má dar organizovať, niekto dar spravovať; niekto zas vyniká v tom, ako vie pochopiť ľudí, s ktorými sa stýka, a ako vie potešiť srdcia, ktoré to potrebujú.
Toto všetko môžeš skutočne zažiť. Ale čo ťa na takomto živom spoločenstve upúta najviac, je to, že je tu jeden duch, ktorý všetkých vedie, dokonca máš dojem, že cítiš, ako vanie a vytvára z tohto svojrázneho spoločenstva jeden celok, jedno telo.

„Je mnoho údov, ale iba jedno telo.“

Aj svätý Pavol sa ocital vo veľmi živých kresťanských komunitách, vytváraných práve pôsobením jeho mimoriadnych slov. Jednou z nich bola mladá komunita v Korinte, kde Duch Svätý nešetril svojimi darmi, svojimi charizmami. Dokonca sa tam vtedy vzhľadom na osobitné poslanie tamojšej rodiacej sa miestnej cirkvi prejavovali mimoriadnym spôsobom.
Napriek tomu v tejto komunite, hoci mala jedinečnú skúsenosť s rozličnými darmi Ducha Svätého, došlo i k rivalite a nezhodám práve medzi tými, ktorí tie dary dostali. Preto považovali za potrebné obrátiť sa na Pavla, ktorý bol vtedy v Efeze, aby im to objasnil. Pavol neváhal a odpovedal im jedným zo svojich nadčasových listov, v ktorom vysvetľuje, ako sa tieto zvláštne milosti majú používať.
Vysvetľuje, že hoci existujú rozličné charizmy, rozličné služby, ako apoštolská, prorocká alebo učiteľská, je iba jeden Pán, od ktorého pochádzajú. Uvádza, že v spoločenstve sú takí, čo konajú zázraky, čo uzdravujú, iní, čo vedia mimoriadne pomáhať, ďalší zasa spravovať; vyskytujú sa takí, čo vedia hovoriť jazykmi, iní ich vedia vysvetľovať. No Pavol hneď dodáva, že to všetko má pôvod v jedinom Bohu.
A keďže všetky tieto rozličné dary sú prejavom toho istého Ducha Svätého, ktorý ich slobodne rozdeľuje, musí byť medzi obdarovanými súlad, musia sa navzájom dopĺňať. Tieto dary nie sú pre osobné potešenie, nemôžu byť pohnútkou k namyslenosti, ani k presadzovaniu seba, ale sú určené pre dobro celku, na budovanie spoločenstva. Ich účelom je služba. Nemôžu byť teda zdrojom súperenia ani zmätkov.
Pavol mal na mysli zvláštne dary, ktoré sa týkajú práve života spoločenstva, pričom bol presvedčený, že každý jeho člen má určité schopnosti, nejaký talent, ktorým môže slúžiť všetkým, no každý má byť spokojný s tým talentom, ktorý má. Preto pripodobňuje spoločenstvo k telu a pýta sa: „Keby bolo celé telo okom, kde by bol sluch? A keby bolo celé sluchom, kde by bol čuch? Ale Boh rozložil údy v tele tak, ako chcel. Keby boli všetky jedným údom, kde by bolo telo?“ (porov. 1 Kor 12,17-19). Lenže platí:

„Je mnoho údov, ale iba jedno telo.“

A keďže každý úd je iný, môže byť darom pre ostatné údy. Tak môže byť samým sebou a uskutočňovať osobitný Boží zámer s ním.
Lenže spoločenstvo, kde rozličné dary slúžia správne, Pavol vidí aj ako skutočnosť, ktorú nazýva nádherným menom: Kristus. Toto originálne telo, ktoré sa skladá z členov spoločenstva, je naozaj Kristovým telom! Kristus totiž ostáva žiť vo svojej Cirkvi a ona je jeho telom. To preto, lebo pri krste sa veriaci stáva členom spoločenstva a Duch Svätý ho včleňuje do Krista. Tak sú potom všetci Kristom. To však vylučuje akékoľvek rozdelenia a prekonáva každú diskrimináciu.

„Je mnoho údov, ale iba jedno telo.“

Keďže ide o jedno telo, členovia kresťanského spoločenstva žijú týmto novým spôsobom vtedy, keď sú jednotní. Lenže ide o jednotu, ktorá predpokladá odlišnosti, pluralizmus. Spoločenstvo nie je nejaký blok, nehybná hmota, ale živý organizmus s rozličnými údmi. Preto vyvolávať rozdelenia je pre kresťanov čosi, čomu sa musia vyhýbať, ako len môžu!

„Je mnoho údov, ale iba jedno telo.“

Ako teda budeš žiť podľa týchto nových slov života, ktoré ti predkladá Písmo?
Je potrebné, aby si mal v kresťanskom spoločenstve k rozličným funkciám, darom a talentom veľkú úctu.
Budeš si musieť rozšíriť srdce a pojať doňho všetku rozličnosť bohatstva celej Cirkvi. A tu už nejde len o malý okruh veriacich z kostola, do ktorého chodíš a kde poznáš tamojších ľudí, akými sú farské spoločenstvo či kresťanské združenie, do ktorého patríš, alebo cirkevné hnutie, ktorého si členom. Ide o všeobecnú Cirkev s jej mnohorakými vonkajšími formami a prejavmi. Všetko to musíš považovať za svoje, lebo si časťou tohto jedinečného tela. A ako si všímaš každý úd svojho fyzického tela a staráš sa oň, takisto sa musíš starať o každého člena duchovného tela.
(…)
Všetkých si musíš vážiť a robiť všetko pre to, aby mohli byť pre Cirkev užitoční tým najlepším spôsobom.
(…) Preto nebudeš podceňovať nič, čo Boh od teba bude žiadať tam, kde si, i keď sa ti tvoja každodenná práca bude zdať monotónna a málo významná. Všetci totiž patríme do toho istého tela a každý z nás ako úd sa zúčastňuje na činnosti celého tela len vtedy, keď zotrváva na mieste, ktoré mu určil Boh.
Podstatné je to, aby si mal stále charizmu, ktorá podľa Pavla prevyšuje všetky ostatné. Je to láska. Mať v láske každého človeka, ktorého stretneš, čiže milovať všetkých ľudí na zemi.
Mnoho údov môže byť jedným telom jedine cez lásku, cez vzájomnú lásku.

Chiara Lubichová

Slovo života na január 2010

„Boh bude prebývať s nimi; oni budú jeho ľudom“ (porov. Zjv 21, 3).

Od 18. do 25. januára sa na mnohých miestach vo svete slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, hoci niekde sa slávi až v období Svätodušných sviatkov. Pri tejto príležitosti zvykla Chiara príslušný biblický text zvolený na daný Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov komentovať vo svojom januárovom slove života.
Tohto roku biblický verš na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov znie: „Vy ste toho svedkami“ (Lk 24, 48). Žiť ho nám má pomôcť Chiarin text, ktorý považujeme za „naliehavú výzvu“ pre kresťanov spoločne svedčiť o Božej prítomnosti vo svete.

„Pozrite, Boží stan s ľuďmi!
Tu bude prebývať s nimi,
oni budú jeho ľudom
a on, Boh s nimi, bude ich Bohom!“ (Zjv 21, 3).

Božie slovo na tento mesiac je pre nás výzvou: Ak chceme byť časťou jeho ľudu, budeme ho musieť medzi sebou žiť! Je to však možné? A čo robiť, aby sme už na tejto zemi aspoň trochu zakúsili tú radosť bez konca, ktorá nastane, keď Boha budeme vidieť?
Práve to nám zjavil Ježiš, a práve to je zmyslom jeho príchodu na svet: poučiť nás o svojom živote vzájomnej lásky s Otcom, aby sme i my takto žili.
My, kresťania, môžeme už odteraz žiť podľa tejto vety a mať Boha medzi sebou. Mať ho medzi sebou však podľa cirkevných otcov vyžaduje splniť určité podmienky. Podľa svätého Bazila to vyžaduje žiť podľa Božej vôle; podľa Jána Zlatoústeho to vyžaduje milovať tak, ako miloval Ježiš; podľa Teodora Studitu je to vzájomná láska a podľa Origena je to zhoda v myslení a cítení, aby sa dosiahla svornosť, ktorá „zjednocuje a tají v sebe prítomnosť Božieho Syna“.
V Ježišovom učení nachádzame kľúč k tomu, aby Boh prebýval medzi nami: „Milujte jeden druhého, ako som ja miloval vás“ (porov. Jn 13, 34). Práve vzájomná láska je kľúčom k Božej prítomnosti: „Ale keď sa milujeme navzájom, Boh prebýva v nás“ (1 Jn 4, 12), lebo Ježiš hovorí: „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18, 20).

„Boh bude prebývať s nimi; oni budú jeho ľudom.“

Nie je teda až taký vzdialený a nedosiahnuteľný deň, v ktorom sa naplnia všetky prisľúbenia Starého zákona: „Môj príbytok bude medzi nimi: ja budem ich Boh a oni budú môj ľud“ (Ez 37, 27). Všetko to sa potvrdzuje v Ježišovi, ktorý aj po svojom historickom živote ostáva prítomný medzi tými, čo žijú podľa jeho nového zákona vzájomnej lásky, čiže podľa normy, ktorá z nich utvára ľud, Boží ľud.
Tieto slová života sú teda naozaj naliehavou výzvou svedčiť láskou o Božej prítomnosti, a to najmä pre nás kresťanov, lebo: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 35). Takto žité nové prikázanie stanovuje i potrebné predpoklady, aby sa táto Ježišova prítomnosť medzi ľuďmi mohla uskutočniť. Práve Ježišova prítomnosť dáva zmysel nadprirodzenému bratstvu, ktoré priniesol na svet pre celé ľudstvo. Lenže ak on nie je prítomný, sami nezmôžeme nič!

„Boh bude prebývať s nimi; oni budú jeho ľudom.“

Závisí teda od nás kresťanov, hoci patríme k rozličným náboženským spoločenstvám, či sa ukážeme svetu ako jeden ľud; ľud utvorený zo všetkých možných národov, rás a kultúr, z veľkých a malých, z chorých i zdravých; ľud, o ktorom by sa dalo povedať čo o prvých kresťanoch: „Pozri, ako sa majú radi a sú pripravení dať život jeden za druhého.“
Toto je ten „zázrak“, na ktorý čaká ľudstvo, aby mohlo naďalej dúfať, a zároveň nevyhnutný príspevok k ekumemnickému pokroku, príspevok na ceste k úplnej a viditeľnej jednote kresťanov. Toto je ten „zázrak“, ktorý máme uskutočniť, alebo presnejšie, ktorý uskutoční Ježiš. Lebo keď bude prebývať medzi svojimi zjednotenými láskou, bude môcť zmeniť osudy sveta a doviesť k jednote celé ľudstvo.

Chiara Lubichová

Slovo života december 2010

„Bohu nič nie je nemožné." (Lk 1, 37) 1

Pri anjelovom zvestovaní na Máriinu otázku: „Ako sa to stane?" (Lk 1, 34) zaznela odpoveď: „Bohu nič nie je nemožné." A na dôkaz toho jej anjel uviedol, že aj Alžbeta počala syna napriek svojej starobe. Mária uverila a stala sa Pánovou Matkou.
Boh je všemohúci. S touto jeho vlastnosťou sa vo Svätom písme stretávame často. Spomína sa, keď sa chce vyjadriť Božia moc, keď žehná, súdi, určuje chod udalostí, alebo keď uskutočňuje svoje zámery.
Božiu všemohúcnosť ohraničuje len jedno jediné: ľudská sloboda. Tá sa môže postaviť proti Božej vôli, čo však človeka robí bezmocným, zatiaľ čo je povolaný mať účasť na sile samého Boha.

„Bohu nič nie je nemožné."

(...) Ide o slová, ktoré nám umožňujú, aby sme bezhranične dôverovali láske Boha - Otca, lebo ak Boh je a jeho podstatou je láska, úplná dôvera v neho je len logickým dôsledkom tejto skutočnosti.
V jeho moci sú všetky jeho milosti: časné i večné, možné i nemožné. Dáva ich tomu, kto o ne prosí, ale i tomu, kto o ne neprosí, lebo podľa slov evanjelia on, Otec, „necháva slnko vychádzať nad zlých i dobrých" (Mt 5, 45) a od nás všetkých požaduje, aby sme konali ako on, aby sme mali tú istú všeobecnú lásku, opierajúcu sa o vieru, že:

„Bohu nič nie je nemožné."

Ako však žiť tieto slová v každodennom živote?
Všetci musíme z času na čas čeliť ťažkým a bolestivým situáciám, či v osobnom živote, či vo vzťahu k iným. Občas nám príde zakúsiť všetku našu bezmocnosť, lebo vidíme, akí sme vo svojom vnútri pripútaní k veciam a osobám, čo spôsobuje, že sa stávame otrokmi určitých závislostí, ktorých by sme sa chceli zbaviť. Často sa ocitneme pred hradbou ľahostajnosti a sebectva a cítime, ako nám bezmocne ovísajú ruky, lebo máme čeliť udalostiam, ktoré sa zdajú byť nad naše sily.
A práve v takýchto chvíľach nám tieto slová života môžu pomôcť. Ježiš nás síce necháva zakúsiť, akí sme neschopní, no nie preto, aby sme stratili odvahu, ale aby nám pomohol lepšie pochopiť, že „Bohu nič nie je nemožné". Chce nám dať zakúsiť mimoriadnu moc svojej milosti, ktorá sa prejavuje najviac vtedy, keď vidíme, že svojimi chabými silami to nie sme schopní vykonať.

„Bohu nič nie je nemožné"

Keď si tieto Božie slová budeme v kritických chvíľach opakovať, prejde do nás sila, ktorá je v nich, lebo budeme mať určitým spôsobom účasť na všemohúcnosti samého Boha. Ale s jednou podmienkou: že žijeme podľa jeho vôle a snažíme sa okolo seba vyžarovať lásku, ktorá je uložená v našich srdciach. Tak budeme v súlade s všemohúcou láskou, ktorú má Boh ku svojim tvorom, a v takomto súlade je možné všetko, čo napomôže uskutočniť plány, ktoré má s jednotlivými ľuďmi i s celým ľudstvom.
Existuje však osobitná chvíľa, keď tieto slová možno žiť a zakúsiť aj ich účinnosť, a to modlitba. Ježiš sa raz vyslovil, že o čokoľvek budeme prosiť Otca v jeho mene, dá nám to. Skúsme ho teda prosiť o to, čo nám najviac leží na srdci, s presvedčenou vierou, že jemu nič nie je nemožné: za vyriešenie beznádejných prípadov, za pokoj vo svete, za uzdravenia z ťažkej choroby, za nápravu rodinných a spoločenských konfliktov. A ak sa modlíme viacerí za tú istú vec, pričom je medzi nami súlad skrze vzájomnú lásku, potom je medzi nami aj Ježiš a on sám prosí Otca, a my to na základe jeho prísľubu dostaneme.
S takouto vierou v Božiu všemohúcnosť a v jeho lásku sme svojho času aj my prosili za jedného človeka, za to, aby nádor, ktorý bolo možné vidieť na rádiografickej snímke, „zmizol", akoby išlo len o omyl, zdanie. A stalo sa. Táto bezhraničná dôvera, ktorá nám dáva pocit, že sme v náručí Otca, ktorému je možné všetko, musí sprevádzať všetky udalosti nášho života. Nepovedalo sa, že vždy dostaneme všetko, o čo budeme prosiť. Veď tu ide o všemohúcnosť Otca, ktorý ju zakaždým používa pre blaho svojich detí, či si to uvedomujú alebo nie. Dôležité je, aby sme žili a pestovali v sebe istotu, že Bohu nič nie je nemožné. A zakúsime pokoj, aký sme ešte nezažili.

Chiara Lubichová

1 Slovo života, december 1999, úplný pôvodný text bol uverejnený v časopise Cittá Nuova č. 22/1999, s. 7.

Slovo života marec 2010

V živote veľa ráz potrebuješ, aby ti niekto podal pomocnú ruku, no zároveň zisťuješ, že tvoju situáciu nie je schopný rozriešiť nijaký človek! Vtedy sa obráť na Niekoho, kto vie z nemožného spraviť možné. Ten Niekto sa volá Ježiš. Počúvaj, čo ti hovorí:

„Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ,Prejdi odtiaľto ta!‘ – prejde. A nič vám nebude nemožné.“ (Mt 17, 20)

Samozrejme, výraz „prenášať vrchy“ netreba brať doslova. Ježiš neprisľúbil svojim učeníkom moc konať zázraky na obdiv, aby ohromovali zástupy. A skutočne, v dejinách Cirkvi – ako ich ja poznám – nenájdeš svätého, ktorý vierou prenášal vrchy. „Prenášať vrchy“ je literárnou hyperbolou, spôsobom zámerne čosi zveličiť, aby sa do myslí učeníkov vryl pojem, že viere nič nie je nemožné.
Vskutku i každý zázrak, ktorý Ježiš vykonal, či sám alebo prostredníctvom svojich, sa vždy stal pre Božie kráľovstvo, čiže išlo o šírenie evanjelia alebo o spásu ľudí. Prenášanie vrchov by tomu neslúžilo. Podobenstvo o „horčičnom zrnku“ naznačuje, že Ježiš od teba nežiada ani väčšiu, ani menšiu vieru, ale vieru skutočnú. A skutočná viera sa vyznačuje tým, že sa spolieha jedine na Boha, nie na tvoje schopnosti.
Ak vo viere zapochybuješ alebo zaváhaš, je to znakom toho, že tvoja dôvera v Boha ešte nie je úplná: máš slabú a málo účinnú vieru, ktorá sa ešte spolieha na tvoje sily a na ľudskú logiku. Kto však všetko zverí na Boha, necháva, aby konal Boh sám... A jemu nič nie je nemožné.
Viera, ktorú Ježiš chce od učeníkov, je postojom úplnej dôvery, lebo ten dovoľuje Bohu, aby prejavil svoju moc. A táto viera, ktorá prenáša vrchy, nie je vyhradená len pre niekoľko výnimočných ľudí. Môžu a majú ju mať všetci veriaci.

„Veru, hovorím vám: Ak budete mať vieru ako horčičné zrnko a poviete tomuto vrchu: ,Prejdi odtiaľto ta!‘ – prejde. A nič vám nebude nemožné.“

Zdá sa, že Ježiš povedal tieto slová svojim učeníkom, keď ich posielal ohlasovať evanjelium. Ak si pritom uvedomili, že sú len malé, nepripravené stádočko, bez mimoriadnych schopností, zoči-voči nespočetným zástupom, ktorým treba priniesť pravdu evanjelia, bolo ľahké stratiť odvahu a dostať strach.
Je ľahké klesnúť na duchu pred národom, ktorý má úplne iné záujmy, ako je Božie kráľovstvo. Taká úloha sa zdá byť nemožná. Preto Ježiš ubezpečuje svojich, že vierou „budú prenášať vrchy“ ľahostajnosti a nezáujmu sveta. Keď budú mať vieru, nič im nebude nemožné. Túto vetu možno vzťahovať i na všetky ostatné životné okolnosti, len nech sa týkajú šírenia evanjelia a spásy ľudí.
Lenže pri neprekonateľných prekážkach sa občas zrodí pokušenie nedôverovať už ani Bohu. Ľudská logika priam vnuká povedať: dosť, tu ani to nepomôže. Preto Ježiš vyzýva nestrácať odvahu a opakovane sa obracať s dôverou na Boha. A Boh tým alebo oným spôsobom človeka vypočuje.

Tak to bolo i s Lellou.
Odo dňa, v ktorom plná nádeje nastúpila v Belgicku na nové pracovisko medzi Flámky, prešlo niekoľko mesiacov. Lenže jej dušu zvierala bezradnosť a pocit osamo-tenosti. Zdalo sa jej, že medzi ňou a dievčatami, s ktorými pracovala a žila, sa týči neprekonateľná prekážka. Cítila sa osirelá a cudzia práve uprostred tých ľudí, ktorým chcela iba v láske slúžiť.
Súviselo to s tým, že hovorila jazykom, ktorý nebol ani jej, ale ani tých, ktorí ju počúvali. Pôvodne jej povedali, že v Belgicku hovoria všetci po francúzsky, takže sa ten jazyk naučila. No v priamom styku s domácimi ľuďmi zistila, že Flámi sa učia po francúzsky len v škole a vo všeobecnosti hovoria v tomto jazyku s nechuťou.
Veľa ráz sa pokúšala „preniesť“ túto „horu“ nevšímavosti voči sebe, ktorá ju oddeľovala od ostatných, no bezvýsledne. Čo tu môže pre nich urobiť? V mysli sa jej vynorila tvár kolegyne menom Godeliève plná smútku. Godeliève sa v ten večer utiahla do svojej izby, pričom sa jedla ani nedotkla. Lelle napadlo ísť hneď za ňou, lenže pred dverami jej izby zrozpačitela a s obavou ostala stáť. Už-už chcela zaklopať, lenže aké slová použiť, aby ju ona rozumela? Pár sekúnd tam takto stála, no potom to vzdala i druhý raz.
Nasledujúce ráno vošla do kostola a zostala vzadu, kde sú posledné stoličky, s tvárou v dlaniach, aby nikto nezbadal jej slzy. Toto bolo jediné miesto, kde nebolo potrebné hovoriť inou rečou, kde nebolo potrebné ani nič vysvetľovať, lebo tu bol Ktosi, kto rozumel aj bez slov. Táto istota, že jej niekto rozumie, ju posmelila a ona sa s nepokojom v duši spýtala Ježiša: „Prečo sa nemôžem s ostatnými dievčatami podeliť o ich kríže a povedať tie slová, ktoré si mi dal ty sám pochopiť, keď som ťa našla, totiž že každá bolesť je láska?“ A hľadela na svätostánok akoby v očakávaní na odpoveď od toho, ktorý jej počas života osvietil každú temnotu.
Potom sklonila oči na slová evanjelia z toho dňa a čítala: „Dúfajte, ja som premohol svet!“ (porov. Jn 16, 33). Tieto slová prenikli do Lellinej duše ako balzam a ona získala veľký pokoj.
Cestou na raňajky natrafila na Annu, ktorá mala na starosti poriadok v dome. Pozdravila ju a nasledovala ju do kuchyne. Potom jej bez slova začala pomáhať s prípravou raňajok.
Z ubytovne prišla ako prvá na raňajky Godeliève. Vošla do kuchyne po kávu, aby nevidela nikoho. No tam zastala: Lellin pokoj na ňu zapôsobil mocnejšie než akékoľvek slová.
V ten večer na ceste k ubytovni Godeliève na bicykli dohonila Lellu, pričom sa jej snažila hovoriť v jazyku, ktorému Lella rozumela. Pošepla jej: „Nie tvoje slová sú nevyhnutné. Dnes mi to povedal tvoj život. Povedal: ,Miluj i ty!‘“
A vrch sa preniesol!

Chiara Lubichová

Slovo života na apríl 2010

„Ja som vzkriesenie a život.“ (Jn 11, 25)

Ježiš vyslovil tieto slová v Betánii v súvislosti s Lazárovou smrťou a potom ho na štvrtý deň vzkriesil z mŕtvych. Lazár mal dve sestry: Martu a Máriu. Len čo sa Marta dozvedela, že prichádza Ježiš, ponáhľala sa mu naproti a povedala mu: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel!“ Ježiš jej odpovedal: „Tvoj brat vstane z mŕtvych.“ Marta odvetila: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení.“ Ježiš nato vyhlásil: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie. A nik, kto žije a verí vo mňa, neumrie naveky.“

„Ja som vzkriesenie a život.“

Ježiš tu chce ukázať, kto je on pre človeka. On vlastní najcennejší dar, po akom možno túžiť: Život. Život, ktorý neumiera. Ak si čítal Jánovo evanjelium, našiel si, že Ježiš povedal i toto: „Ako Otec má život sám v sebe, tak dal aj Synovi, aby mal život sám v sebe“ (porov. Jn 5, 26). A keďže Ježiš má život, môže ho dávať ďalej.

„Ja som vzkriesenie a život.“

Aj Marta verí vo vzkriesenie, ktoré bude na konci: „Viem, že vstane v posledný deň pri vzkriesení“ (Jn 11, 24). Lenže Ježiš svojím nezvyčajným tvrdením „Ja som vzkriesenie a život“ (Jn 11, 25) jej dáva vedieť, že nemusí čakať na budúcnosť, aby mohla dúfať vo vzkriesenie mŕtvych. Už teraz, v prítomnosti, je on pre všetkých veriacich ten božský, nevysloviteľný a večný život, ktorý nikdy neumrie.
A keď je Ježiš v nich, keď je v tebe, neumrieš.
Život vo veriacom má tú istú prirodzenosť, akú má zmŕtvychvstalý Ježiš, teda veľmi odlišný od stavu človeka, v ktorom sa nachádza. A tento mimoriadny život, ktorý jestvuje už i v tebe, sa naplno prejaví v posledný deň, keď budeš účastný celým svojím bytím na budúcom vzkriesení.

„Ja som vzkriesenie a život.“

Ježiš týmito slovami určite nepopiera, že tu jestvuje fyzická smrť. Lenže tá nebude zahrnovať stratu pravého života. Smrť však ostane pre teba a pre všetkých výnimočnou, veľmi silnou a azda obávanou skúsenosťou. Lenže nebude už znamenať nezmyselnosť jestvovania, nebude viac absurditou, krachom života, tvojím koncom. Smrť pre teba v skutočnosti nebude naozajstnou smrťou.

„Ja som vzkriesenie a život.“

A kedy sa v tebe zrodil tento život, ktorý neumiera? Pri krste. Tam, práve v tvojom stave človeka, ktorý musí zomrieť, si dostal od Krista nesmrteľný život. V krste si totiž prijal Svätého Ducha, toho, ktorý vzkriesil Ježiša.
Podmienkou prijatia tejto sviatosti je tvoja viera, ktorú si vyhlásil prostredníctvom tvojich krstných rodičov. Ježiš to v prípade Lazárovho vzkriesenia spresnil, keď povedal Marte: „Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie... Veríš tomu?“ (Jn 11, 26).
Teda „veriť“ znamená veľmi vážny a veľmi významný fakt: nezahrnuje v sebe len prijatie právd, ktoré zvestoval Ježiš, ale primknutie sa k nim celou bytosťou. Preto, aby si mal tento život, musíš vysloviť Kristovi svoje áno. To však znamená pripútať sa k jeho slovám, k jeho príkazom, čiže žiť podľa nich. Potvrdil to sám Ježiš: „Kto zachová moje slovo, neokúsi smrť naveky“ (Jn 8, 51). A obsahom Ježišovho učenia je láska. Nemôžeš teda nebyť šťastný: veď v tebe je život!

„Ja som vzkriesenie a život.“

V tomto čase príprav na sviatočnú oslavu Veľkej noci si pomáhajme tak, že sa budeme opakovane zameriavať na smrť svojho ja, aby v nás už odteraz žil zmŕtvychvstalý Kristus.

Chiara Lubichová

Slovo života na august 2010

„Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ (Lk 1, 45)

Toto Slovo života je časťou jednoduchého, ale zároveň veľmi vznešeného príbehu: ide o stretnutie dvoch tehotných žien, dvoch matiek, ktorých duchovné i telesné spolužitie s očakávanými synmi je úplné. Keď prehovorí Mária, chlapček v Alžbete od radosti poskočí. A keď hovorí Alžbeta, akoby na jej pery kládol slová sám Ježišov predchodca. No kým prvými slovami hymnickej chvály venovanej Márii sa Alžbeta obracia osobne na Pánovu matku, posledné slová sú vyslovené v tretej osobe: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ (Lk 1, 45).
Týmto Alžbetino „vyhlásenie nadobúda charakter všeobecne platnej pravdy: vyslovené blahoslavenstvo platí o všetkých veriacich, patrí tým, ktorí prijímajú Božie slová, uskutočňujú ich a v Márii nachádzajú pre to ideálny vzor.“

„Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“„

Je to prvé blahoslavenstvo, ktoré sa týka Márie, ale aj všetkých, ktorí ju chcú nasledovať a byť ako ona.
V Márii existuje veľmi úzke puto medzi vierou a materstvom, keďže je plodom počúvania Božieho slova. Lukáš nám tu však naznačuje čosi, čo sa týka i nás. Neskôr totiž Ježiš v jeho evanjeliu povie: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8, 21).
Alžbeta vedená Duchom Svätým akoby predbehla tieto slová a oznamuje nám, že každý učeník sa môže stať Pánovou „matkou“. Podmienkou je, aby uveril Božím slovám a aby ich žil.

„„Blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“„

Po Ježišovi je Mária tou, ktorá najlepšie a najdokonalejšie vedela Bohu povedať svoje „áno“. Predovšetkým v tom spočíva jej svätosť a veľkosť. Keď je Ježiš vtelené Slovo, Mária svojou vierou v Božie slová je žité Slovo, hoci je Božím tvorom ako my, taká ako my.
Máriino poslanie Božej Matky je čosi vznešené a ohromujúce. Lenže Boh nepozýva len Pannu Máriu, aby zrodila v sebe Krista. Hoci iným spôsobom, každý kresťan má podobné poslanie: vteliť do seba Krista, aby mohol ako apoštol Pavol povedať: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus“ (Gal 2, 20).
Lenže ako to uskutočniť?
Stavať sa k Božím slovám ako Mária s úplnou podriadenosťou, teda veriť s ňou, že sa uskutočnia všetky sľuby obsiahnuté v Ježišových slovách; a keď treba, čeliť ako Mária aj nezmyselnosti rizika, ktoré niekedy jeho slová prinášajú.
Veľké i nepatrné, no zakaždým podivuhodné veci sa dejú s človekom, ktorý verí Božím slovám. Skutkami, ktoré to dokazujú, by sa dali zaplniť celé knihy.
Vari sa dá zabudnúť na to, keď okolo nás zúrila vojna a my sme s vierou v Ježišove slová „proste a dostanete!“ (Mt 7, 7) prosili o všetko, čo potrebovalo množstvo chudákov v našom meste, a potom sme videli, ako prichádzali vrecia múky, škatule s mliekom a džemom, drevo na kúrenie, šatstvo?
Lenže také isté veci sa dejú i dnes! „Dávajte a dajú vám!“ (Lk 6, 38) a sklady lásky sú stále plné, hoci sa pravidelne vyprázdňujú.
Lenže človeka ešte viac ohromuje to, že Ježišove slová ostávajú pravdivé stále a všade. Božia pomoc prichádza presne aj za nemožných okolností a v najodľahlejších kútoch sveta, ako sa to stalo nedávno jednej matke žijúcej vo veľkej chudobe. Jedného dňa cítila, že má svoje posledné peniaze dať osobe, ktorá bola na tom ešte horšie ako ona. Verila totiž slovám evanjelia „dávajte a dajú vám“. Nato sa jej v duši rozhostil veľký pokoj. Onedlho sa vrátila domov jej najmladšia dcérka a ukázala jej dar, čo dostala pred chvíľou od starého príbuzného, ktorý tade náhodou prechádzal. V rúčke držala oveľa vyššiu sumu.
Už „malá“ skúsenosť, ako je táto, nás vedie k tomu, aby sme evanjeliu naozaj verili. Každý z nás má tak možnosť zakúšať tú istú radosť a blažený pocit, keď vidí, že sa Ježišove sľuby uskutočnili.
Keď sa v každodennom živote pri čítaní Svätého písma stretneme s Božím slovom, otvorme si srdce a načúvajme s vierou, že to, čo od nás Ježiš žiada a čo nám sľubuje, sa naozaj stane. Onedlho zistíme, podobne ako Panna Mária aj ako spomínaná matka, že Ježiš svoje sľuby plní.

Chiara Lubichová

Slovo života na február 2010

„Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“ (Jn 10,9).

Ježiš sa predstavuje ako ten, kto uskutočňuje Božie prísľuby a očakávania ľudu, ktorého celé dejiny sú poznačené nikdy neodvolanou zmluvou s jeho Bohom. Používa pritom obraz brány. Ten sa podobá inému obrazu, ktorý Ježiš pri objasňovaní tiež používa: „Ja som cesta. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (porov. Jn 14, 6). On je totiž naozaj cestou a otvorenou bránou k Otcovi, k samému Bohu.

„Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“

Čo konkrétne znamenajú v našom živote tieto slová? Uvedený citát z Jánovho evanjelia logicky súvisí s mnohými miestami v evanjeliu, no my si spomedzi všetkých zvolíme to o „tesnej bráne“, cez ktorú sa máme usilovať vojsť (porov. Mt 7, 13), aby sme vstúpili do života. Prečo práve toto miesto? Lebo sa nám zdá, že nás asi viac priblíži k pravde, ktorú Ježiš vyslovuje o sebe, a poskytne nám viac svetla o tom, ako podľa toho žiť.
Kedy sa opustený Ježiš stáva dokorán otvorenou bránou s úplne voľným prístupom k Trojici? Vtedy, keď sa zdá, že nebeská brána je pred ním zatvorená. Práve vtedy sa stáva bránou do neba pre nás všetkých.
Opustený Ježiš (porov. Mk 15, 34 a Mt 27, 46) je naozaj bránou, cez ktorú dochádza k dokonalej výmene medzi Bohom a ľudstvom. Lebo tým, že sa Ježiš stal ničím, spojil synov a dcéry s Otcom. Je prázdnotou, cez ktorú sa človek dostáva do styku s Bohom a Boh s človekom.
Takže tou tesnou a súčasne dokorán otvorenou bránou je on, o čom sa môžeme presvedčiť z vlastnej skúsenosti.

„Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu.“

Ježiš sa svojou opustenosťou stal pre nás vstupnou bránou k Otcovi. Zo svojej strany urobil pre to všetko. Lenže aby sa toľká milosť aj využila, musí každý z nás vykonať svoju mizivú časť. Tá spočíva v tom, že k onej bráne pôjdeme a prejdeme ňou na druhú stranu. Ako?
Keď nás neočakávane čosi sklame, keď na nás doľahne nejaký duševný či telesný otras, nečakané nešťastie alebo zákerná choroba, môžeme si zakaždým spomenúť na Ježiša a na jeho bolesť, lebo on stelesňuje všetky tieto skúšky a k tomu tisícero iných. On je naozaj prítomný vo všetkom, čo má príznak bolesti. Každá naša bolesť je vlastne on.
Snažme sa teda spoznávať Ježiša v každej tiesni, v životných ťažkostiach, v každej bezradnosti, v osobných tragédiách vlastných i cudzích, v trápeniach ľudí žijúcich okolo nás. Všetko to je on, lebo si ich všetky prisvojil. Postačí s vierou mu povedať: „Ty, Pane, si moje jediné dobro“ (porov. Ž 16 [15], 2); postačí vykonať čosi konkrétne, aby sme zmiernili „jeho“ utrpenia v chudobných a v nešťastných, a tak prešli za bránu a našli tam doteraz nikdy nezakúsenú radosť, novú plnosť života.

Chiara Lubichová

Slovo života na júl 2010

„Nebeské kráľovstvo sa podobá kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď našiel veľmi cennú perlu, odišiel, predal všetko a kúpil ju.“ (Mt 13, 45 – 46)

V tomto krátkom podobenstve Ježiš veľmi silno zapôsobil na obrazotvornosť svojich poslucháčov. Všetci totiž vedeli, aká je hodnota perál. Spolu so zlatom ich vtedy považovali za to najvzácnejšie.
Napríklad keď Starý zákon oceňuje múdrosť, čiže poznanie Boha, použije porovnanie, že sa jej nevyrovná „ani najvzácnejší drahokam“ (porov. Múd 7, 9).
V dnešnom podobenstve sa však vyzdvihuje skôr výnimočný, prekvapujúci a nečakaný skutok kupca, ktorý zrazu zbadal perlu – možno to bolo v nejakom bazáre. Jedine jeho odborné oči videli, akú má perla obrovskú cenu, takže mohla preňho znamenať veľmi veľký zisk. Preto keď si všetko zrátal, došiel k záveru, že sa mu vyplatí všetko predať a tú perlu kúpiť. A kto by neurobil na jeho mieste to isté?
Podstatným zámerom podobenstva je teda ukázať, že takou vzácnou perlou je aj stretnutie s Ježišom, čiže s Božím kráľovstvom medzi nami. To je tá jedinečná príležitosť, ktorú treba ihneď využiť a vynaložiť pritom všetku svoju energiu i všetko, čo človek vlastní.

„Nebeské kráľovstvo sa podobá kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď našiel veľmi cennú perlu, odišiel, predal všetko a kúpil ju.“

Nebolo to po prvý raz, čo apoštoli zistili, že sú postavení pred zásadnú požiadavku: ak chcú nasledovať Ježiša, musia opustiť všetko, aj také veľmi vzácne hodnoty, akými sú rodinné vzťahy, materiálne zabezpečenie či zaistená budúcnosť.
Lenže Ježišova požiadavka nie je bez motívu a nie je ani čímsi absurdným!
Za „všetko“, čo človek stratí, prichádza iné „všetko“, ktoré človek nájde a ktoré je neoceniteľne vzácnejšie. Ježiš zakaždým, keď niečo žiada, zároveň ešte viac sľubuje a v oveľa hojnejšej miere.
Týmto podobenstvom nás ubezpečuje, že vo svojich rukách budeme mať poklad, ktorý nás urobí navždy bohatými.
A ak by sa niekomu zdalo, že je chybou opustiť isté za neisté, vlastnenú hodnotu len za hodnotu sľubovanú, spomeňme si na toho kupca! On dobre vedel, že tá perla je veľmi vzácna, a s dôverou čakal, čo mu vynesie, keď s ňou bude obchodovať. Tak i ten, kto chce nasledovať Ježiša, vie, očami viery vidí, na akom obrovskom zisku sa bude podieľať s Ježišom na dedičstve jeho kráľovstva, keď sa zriekne všetkého aspoň duchovne.
Boh dáva takúto príležitosť v živote všetkým ľuďom, aby si túto perlu mohli zadovážiť.

„Nebeské kráľovstvo sa podobá kupcovi, ktorý hľadá vzácne perly. Keď našiel veľmi cennú perlu, odišiel, predal všetko a kúpil ju.“

Tieto slová sú konkrétnou výzvou dať bokom všetky zbožňované veci, ktoré môžu v srdci zaujať miesto patriace Bohu: kariéru, manželstvo, štúdium, krásny dom, zamestnanie, šport, zábavu.
Je to výzva dať Boha na prvé miesto. On má byť vrcholom nášho záujmu a našich túžob, aby v živote všetko smerovalo k nemu a všetko sa odvíjalo od neho.
Keď budeme takto konať, keď budeme v prvom rade hľadať Božie kráľovstvo, na základe prísľubu v evanjeliu dostaneme k tomu všetko potrebné navyše (porov. Lk 12, 31). Keď sa zriekneme všetkého pre Božie kráľovstvo, budeme mať stonásobok domov, bratov, sestier, otcov a matiek (porov. Mt 19, 29), lebo evanjelium má aj jasný ľudský rozmer: Ježiš je zároveň človek i Boh a spolu s duchovným pokrmom sa stará aj o chlieb, o bývanie, o oblečenie aj o rodinu.
Asi by sme sa mali učiť od detí, ako sa viac spoliehať na prozreteľnosť nebeského Otca, lebo on nenechá, aby niečo chýbalo tomu, kto dáva z lásky i to málo, čo má.
V Kongu skupina chlapcov vyrába už niekoľko mesiacov umelecké pohľadnice zdobené banánovou šupkou, ktoré sa potom predávajú v Nemecku. Na začiatku si nechávali všetku tržbu pre seba (niektorí takto živia celú rodinu). Teraz sa rozhodli dávať 50 % do spoločného a podporujú tak aj 35 mladých, ktorí sú bez zamestnania.
Lenže Boh sa vo svojej štedrosti nenechá predstihnúť: dvaja z týchto chlapcov sa v obchode, kde sú zamestnaní, správali tak vzorne, že viacerí obchodníci, keď hľadali zamestnancov, sa obrátili na tento obchod. Takto až jedenásti našli trvalé zamestnanie.

Chiara Lubichová

Slovo života na jún 2010

„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 10, 39)

Pri čítaní týchto Ježišových slov sa ako významné ukazujú dva typy života: pozemský život, ktorý žijeme na tomto svete, a nadprirodzený život, ktorý nám dal Boh cez Ježiša, život, ktorý sa nekončí smrťou a ktorý nikto nemôže odňať.
K životu teda môžeme mať dva postoje: Prvým je možnosť priľnúť k pozemskému životu a považovať ho za jediné dobro. To nás však povedie k tomu, že budeme myslieť len na seba, na svoje záležitosti, na stvorené veci; uzavrieme sa tak do vlastnej škrupiny a budeme presadzovať iba svoje ja. Výsledkom, ku ktorému na konci nevyhnutne dôjdeme, bude jedine smrť. Naopak, keď s vierou prijmeme, že sme od Boha dostali do daru oveľa vznešenejší život, ktorý jediný je ten pravý, budeme mať odvahu žiť tak, aby sme si tento dar zaslúžili, ba budeme vedieť svoj pozemský život obetovať za ten druhý.

„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho."

Keď Ježiš vyriekol tieto slová, myslel na mučeníctvo. Takže my, ako každý kresťan, keď chceme nasledovať svojho Majstra a ostať verní evanjeliu, v prípade nevyhnutnosti musíme byť ochotní stratiť svoj život a zomrieť i násilnou smrťou. S milosťou, ktorú pritom dostaneme, nám Boh dá aj pravý život.
Ježiš ako prvý „stratil svoj život“ a dostal život oslávený. Aj nás už dopredu upozorňuje, aby sme sa nebáli „tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu“ (Mt 10, 28). Preto nám hovorí:

„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho."

Ak čítaš evanjelium pozorne, zistíš, že Ježiš sa k tejto myšlienke vracia dobrých šesť ráz. Tým naznačuje, aké je to dôležité, ale aj za aké významné to považuje on sám.
Lenže Ježišovo nabádanie vedieť stratiť i vlastný život nie je z jeho strany iba povzbudením podstúpiť i mučeníctvo. Tu ide o podstatný zákon kresťanského života. My musíme byť pripravení zrieknuť sa toho, že by sme ideálom vlastného života urobili seba, ochotní zrieknuť sa svojej egoistickej nezávislosti. Ak chceme byť skutočnými kresťanmi, centrom nášho života musí byť Kristus.
Čo teda chce od nás Kristus? Lásku k druhým. Ak prijmeme tento jeho program za svoj, iste sa tým zriekame seba, no nachádzame život. Avšak toto nežiť pre seba nie je nijakou rezignáciou ani pasivitou, ako by si niekto mohol myslieť. Byť kresťanom je vždy veľmi náročné a vyžaduje to stopercentný zmysel pre zodpovednosť.

„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho."

Lenže už tu na zemi môžeme zakúšať, že v darovaní seba samých žitou dobročinnou láskou náš život rastie. Ak sme svoj deň strávili v službe druhým, ak sme svoju každodennú prácu, možno jednotvárnu a tvrdú, vedeli premieňať na prejavy lásky, zakúsime radosť, lebo budeme mať pocit oveľa plnšej sebarealizácie.

„Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“

Ježišove prikázania sú všetky neoddeliteľne postavené na láske, preto ich zachovávaním dosiahneme po tomto krátkom živote aj večný život. Veď si len pripomeňme, podľa čoho bude Ježiš súdiť v posledný deň. Tým, čo budú po jeho pravici, povie: „Poďte, požehnaní..., lebo som bol hladný a dali ste mi jesť...; bol som pocestný a pritúlili ste ma; nahý a priodeli ste ma...“ (porov. Mt 25, 34 n).
Účasť na živote, ktorý sa nepominie, nám dá jedine podľa toho, či sme milovali blížneho, lebo to, čo sme urobili pre blížneho, bude považovať za preukázané jemu.

Ako teda budeme žiť tieto slová života? Ako budeme už odo dneška strácať svoj život, aby sme ho našli? Budeme sa pripravovať na veľkú a rozhodujúcu skúšku, pre ktorú sme sa narodili.
Dívajme sa teda okolo seba a zapĺňajme celý deň skutkami lásky. Kristus k nám prichádza v našich deťoch, v manželke, v manželovi, v kolegoch na pracovisku, v kolegoch z politickej strany, v spoločníkoch pri zábave atď. Robme dobro všetkým. A nezabúdajme ani na tých, o ktorých sa denne dozvedáme v správach či od priateľov alebo z televízie... Urobme podľa možnosti čosi pre každého. A keby sa už nič inšie nedalo, pomodlime sa za nich. To, na čom záleží, je láska!.

Chiara Lubichová

Slovo života na máj 2010

„Kto ma miluje, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“ (Jn 14, 21)

Hlavnou náplňou Ježišovej rozlúčkovej reči je láska: Otcova láska k Synovi, jeho láska k Ježišovi, ktorý je vteleným zachovávaním jeho prikázaní. Tým, ktorí vtedy počúvali Ježiša, nerobilo problém spoznať v jeho slovách ozvenu z Knihy múdrosti: „Láska (k múdrosti) znamená zachovávať jej zákony“ (porov. Múd 6, 18) a aj: „ľahko ju (múdrosť) zbadajú tí, čo ju milujú“ (porov. tamže 6, 12). Hlavne Ježišovo zjavenie sa tomu, kto ho miluje, má svoju starozákonnú paralelu v Múd 1, 2, kde sa hovorí, že Pán sa zjaví tým, ktorí v neho veria.
Zmyslom predkladaných slov teda je: Kto miluje Syna, toho miluje Otec, a miluje ho i Syn, ktorý mu zjaví seba.

„Kto ma miluje, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.“

Takéto Ježišovo zjavenie seba samého však vyžaduje, aby sme milovali. Bez tohto dynamizmu, bez tohto náboja lásky v srdci si kresťana nemožno ani predstaviť. Hodiny, ktoré nejdú, neplnia svoj účel, lebo neukazujú čas, takže možno povedať, že to ani nie sú hodiny. Podobne kresťanovi bez trvalého úsilia milovať nepatrí meno kresťan. Dôvodom je to, že všetky Ježišove prikázania sú zhrnuté v jedinom: v prikázaní lásky k Bohu a k blížnemu, takže v blížnom tiež máme vidieť a milovať Ježiša.
Pritom láska nie je iba citom, ona sa prenáša do konkrétneho života službou bratom a sestrám, najmä voči tým, čo sú nablízku, počínajúc maličkosťami a tými najjednoduchšími službami.
Charles de Foucauld hovorí: „Keď niekomu preukazujeme lásku, vlastne doňho veľmi reálne prenikáme: sme v ňom svojou láskou, žijeme v ňom svojou láskou, nežijeme už sebe, sme ,odpútaní‘ od seba, sme ,mimo‘ seba.“
A práve touto láskou sa v nás vytvára cesta pre Ježišovo svetlo, ktoré prisľúbil: „Kto ma miluje, ... tomu zjavím seba samého“ (porov. Jn 14, 21). Láska je tým prameňom svetla: práve keď milujeme, aj Boha chápeme väčšmi, lebo je Láska. To má za následok, že naša láska je čoraz väčšia a prehlbuje sa i vzťah s blížnymi.
Toto svetlo, toto poznávanie Boha cez lásku je zároveň spečatením, ďalším potvrdením pravej lásky. Možno to prežívať rôznymi spôsobmi, lebo v každom z nás svetlo nadobúda svojskú farbu a svojský odtieň. Má však spoločné črty: Božia vôľa je nám jasnejšia, získavame pokoj, vyrovnanosť a Božie slovo chápeme stále z iného, nového pohľadu.
Ide o hrejivé svetlo, ktoré nás povzbudzuje kráčať životom čoraz istejšie a plynulejšie. A keď nám ho životné tiene zneistia, dokonca temnota ho priam znemožní, tieto slová evanjelia nám zakaždým pripomenú, že svetlo sa zapaľuje láskou, že stačí konkrétny prejav lásky, hoci celkom malý (modlitba, úsmev, pekné slovo), a ten nám dodá potrebný záblesk, ktorý nám dovolí ísť ďalej.

Keď sa v noci cestou na bicykli so svetlom získaným z dynama zastavíme, ocitneme sa v tme, lebo dynamo sa prestane krútiť. No keď sa znovu pohneme, dynamo začne dodávať potrebný prúd, aby sme videli cestu. Tak je to i v živote: stačí dať do pohybu lásku, no tú pravú, ktorá obdarúva a neočakáva za to nič, a v nás sa nanovo rozhorí viera a nádej.

Chiara Lubichová

Slovo života november 2010

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 8)1

Ježiš svoje ohlasovanie začína „rečou na vrchu“. Nad Tiberiadským jazerom, na vŕšku neďaleko Kafarnauma, posediačky, ako to robievali učitelia, zvestuje zástupom blahoslavenstvá. V Starom zákone slovo „blahoslavený“ zaznieva viackrát, a to v zmysle chvály tomu, kto všemožne zachováva Pánove slová.
Ježišove blahoslavenstvá sčasti pripomínali tie, ktoré učeníci už poznali, no po prvý raz počuli, že aj ľudia čistého srdca nielenže smú vystúpiť na Pánov vrch, ako o tom spieva žalm (porov. Ž 24, 3-4), ale že dokonca uvidia Boha. O akú čistotu ide, keď sa tak vysoko hodnotí? Ježiš sa počas svojho kázania o nej zmienil viackrát. Sledujme ho teda, aby sme našli prameň opravdivej čistoty.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 8)1

Takýto jedinečný prostriedok na očisťovanie podľa Ježiša už jestvuje: „Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal" (Jn 15, 3). Ducha očisťujú ani nie tak obradné úkony, ako Ježišove slová, lebo jeho slová nie sú ako ľudské slová. Je v nich prítomný sám Kristus, podobne ako je prítomný v Eucharistii, hoci iným spôsobom. Cez ne vstupuje do nás a ak ich necháme pôsobiť, oslobodí nás od hriechu a staneme sa „čistí srdcom".
Čistota je teda plodom žitého slova, všetkých Ježišových slov. Ony nás oslobodzujú od pripútanosti k veciam, do ktorej človek nevyhnutne upadá, ak jeho srdce nie je v Bohu a nedrží sa jeho učenia. Pripútanosť sa môže týkať vecí, stvorení i seba. Ak je však srdce upriamené jedine na Boha, všetko ostatné stráca cenu.
Tomu, aby sa nám pritom darilo, iste prospeje, ak počas dňa budeme Ježišovi, Bohu opakovane vyznávať slovami žalmu: „Ty si, Pane, moje jediné dobro!" (porov. Ž 16, 5a). Skúsme ich opakovať často, najmä keby naše srdce chceli opantať predstavy, pocity a túžby, ktoré môžu zacloniť dobro a obrať nás o slobodu.
Ťahá nás to pozerať reklamy, sledovať nejaký televízny program? Nie! Povieme si: „Ty si, Pane, moje jediné dobro!" Bude to prvý krok, ktorý nám pomôže odpútať sa od seba a opätovne vyjadriť našu lásku k Bohu. A budeme čistejší!
Pozorujeme azda, že niektorý človek alebo nejaká činnosť sa stavajú ako prekážka medzi nás a Boha a začínajú narúšať náš vzťah s ním? I to je chvíľa zopakovať mu: „Ty si, Pane, moje jediné dobro!" To nám pomôže očistiť naše úmysly a znova nájsť vnútornú slobodu.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 8)1

Žité slovo nás robí slobodnými a čistými, lebo ono je vlastne láskou. A práve láska je to, čo očisťuje svojím božským plameňom naše úmysly a celé naše vnútro, lebo podľa Písma je „srdce" sídlom rozumu a vôle.
Je to tá istá láska, ktorú nám prikazuje Ježiš a ktorá nám dovoľuje prežívať toto blahoslavenstvo. Je to vzájomná láska, pripravená dať život za druhých podľa Ježišovho príkladu. Vytvára strhujúci prúd, vzájomnosť, ovzdušie, v ktorom prevláda otvorenosť, čistota, keďže je tam Boh a jedine on v nás môže stvoriť čisté srdce (porov. Ž 51, 12). Slovo pôsobí svojím očistným a posväcujúcim účinkom práve vtedy, keď žijeme vo vzájomnej láske.
Osamotený človek nezvládne dlho odolávať nátlaku sveta, zatiaľ čo vo vzájomnej láske nájde prostredie, ktoré je zdravé, schopné ochrániť jeho čistotu i opravdivý kresťanský život.

„Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“ (Mt 5, 8)1

A plod tejto neprestajne vydobýjanej čistoty? Možnosť „uvidieť" Boha, t. j. spoznávať jeho pôsobenie v našom živote a v dejinách, počuť v srdci jeho hlas a postrehnúť jeho prítomnosť všade, kde je: v chudobných, v Eucharistii, v Božom slove, v spoločenstve bratov, v Cirkvi.
Je to akási predchuť Božej prítomnosti, začínajúcej sa už v tomto živote „vo viere, nie v nazeraní" (2 Kor 5, 7), kým ho nebudeme vidieť večne „z tváre do tváre" (1 Kor 13, 12).

Chiara Lubichová

1 Slovo života, november 1999, úplný pôvodný text bol uverejnený v časopise Cittá Nuova č. 20/1999, s. 7.

Slovo života október 2010

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22, 39)

Tieto slová sa nachádzajú už v Starom zákone v Knihe Levitikus.2 Ježiš nimi odpovedá na úskočnú otázku a načiera pritom do rozsiahlej prorockej a rabínskej tradície, ktorá skúmala, čo je jednotiacou myšlienkou tóry čiže Božej náuky obsiahnutej v Biblii. Rabbi Hillel, Ježišov vrstovník, sa k tomu vyjadril: „Nebudeš robiť svojmu blížnemu to, čo sám nemáš rád. To je celý zákon. Ostatok je iba vysvetlenie.“3
Podľa hebrejských učiteľov Zákona láska k blížnemu vyplýva z lásky k Bohu, ktorý človeka stvoril na svoj obraz a podobu; preto nemožno milovať Boha bez lásky k jeho stvoreniam. Toto je pravá pohnútka lásky k blížnemu a to je aj „hlavná a všeobecne platná zásada
v Zákone“.4
Ježiš túto zásadu potvrdzuje a dodáva, že prikázanie milovať blížneho je podobné prvému a najväčšiemu prikázaniu, prikázaniu milovať Boha celým srdcom, celou mysľou a celou dušou. Potvrdením podobnosti týchto dvoch prikázaní ich vlastne natrvalo spája a vytvára tak celú kresťanskú tradíciu; výstižne to vyjadril apoštol Ján: „Kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“5

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“

Evanjelium sa vyslovuje jasne, že blížnym je každá ľudská bytosť, muž či žena, priateľ či nepriateľ, ktorého si treba vážiť, brať na neho ohľad a mať k nemu úctu. Láska k blížnemu sa týka zároveň všetkých i každého jednotlivo. Zahŕňa celé ľudstvo a konkretizuje sa v človekovi, ktorý sa nachádza vedľa teba.
Kto nám však podaruje také široké srdce, kto v nás vzbudí takú dobrotivosť, aby sme za svojich blízkych a blížnych považovali aj tých, ktorí sú nám cudzí, aby sme prekonávali lásku k sebe a videli svoje ja v druhých? Je to Boží dar, dokonca je to sama Božia láska, ktorá je „rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“.6
Nejde teda len o nejakú obyčajnú lásku, bežné priateľstvo či ľudomilnosť, lež o lásku, ktorá bola do našich sŕdc vliata pri krste: o lásku, ktorá je životom samého Boha, blaženej Trojice,
na ktorej máme účasť.
Láska je teda všetko. No aby sme ju dobre žili, treba poznať jej vlastnosti, ako vyplývajú z evanjelia a z Písma vôbec. Podľa nás sa dajú zhrnúť do niekoľkých základných zásad.
Ježiš, ktorý zomrel za všetkých a miloval všetkých, nás ako prvé učí, že pravá láska je zameraná na všetkých. Nie ako láska, akú mnoho ráz žijeme my, čisto ľudskú a zúženú len na úzky okruh: na rodinu, na priateľov, na blízkych... Pravá láska, akú požaduje Ježiš, nepripúšťa uprednostňovanie, nerobí rozdiel medzi človekom sympatickým a nesympatickým, nejestvuje pre ňu pekný ani nepekný, veľký ani malý; tejto láske je jedno, či je niekto z mojej vlasti, alebo cudzinec, príslušník mojej cirkvi, alebo inej, môjho náboženstva alebo iného. Táto láska miluje všetkých. Tak si máme počínať i my: máme milovať všetkých.
Ďalej pravá láska miluje ako prvá a bez toho, aby čakala, že bude milovaná, čo nie je bežné pri ľudskej láske: my máme radi tých, čo majú radi nás. No pravá láska je tá, od ktorej vychádza prvý podnet, ako v prípade nebeského Otca, keď poslal svojho Syna, aby nás spasil, hoci sme boli ešte hriešni, čiže ešte sme nemilovali.
Takže máme milovať všetkých a máme milovať ako prví.
Navyše pravá láska vidí Ježiša v každom blížnom: „Mne si to urobil,“7 povie nám Ježiš pri poslednom súde. To platí aj pre dobro, ktoré konáme, ale bohužiaľ aj pre zlo.
Pravá láska miluje priateľa, ale aj nepriateľa: robí mu dobre a modlí sa za neho.
Ježiš si praje aj to, aby sa láska, ktorú priniesol na zem, stala vzájomnou, aby sa ľudia milovali navzájom, aby sa tak dospelo k jednote.
Všetky tieto vlastnosti lásky nám umožnia oveľa lepšie pochopiť a žiť Slovo života tohto mesiaca.

„Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“

Naozaj, pravá láska miluje druhého ako seba, pričom to treba brať doslova: treba vidieť
v druhom seba, robiť pre iných to isté, čo by sme robili pre seba. Pravá láska vie trpieť s trpiacim, radovať sa s radujúcim, niesť bremená tých druhých, vie sa zjednotiť s milovaným človekom, ako hovorí sv. Pavol. Nejde teda o lásku, ktorá by znamenala iba cit či pekné slová, ale konkrétne skutky.
Ľudia iného náboženského vyznania sa tiež snažia konať takto na základe tzv. zlatého pravidla, ktoré nachádzame vo všetkých náboženstvách a ktoré požaduje robiť iným to, čo chceme, aby oni robili nám. Gándhí ho vysvetľuje veľmi jednoducho, ale pôsobivo: „Nemôžem ti robiť zle bez toho, aby som pritom nezranil sám seba.“8
Tento mesiac má byť teda príležitosťou roznecovať oheň lásky k blížnemu, ktorý teraz bude mať mnoho tvárí: od susedov v dome po spolužiačku v škole, od priateľa po blízku príbuznú. Má však i tváre ľudí zvieraných úzkosťou, ktoré televízia prenáša do našich príbytkov z miest, kde zúri vojna, alebo kde sa stali prírodné katastrofy. Kedysi to boli tisíce neznámych a vzdialených, teraz sú aj oni naši blížni.
Láska nám od prípadu k prípadu vnukne, čo robiť, a postupne spôsobí, že sa naše srdcia rozšíria na Ježišovu mieru.
Chiara Lubich

Slovo života september 2010

„Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“ (Mt 18, 22)

Ježiš týmito slovami odpovedá Petrovi, ktorý potom, čo počul z jeho úst veľa čudesných vecí, sa ho opýtal: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odvetil: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz!“
Peter vo svojej dobrote a veľkodušnosti – vplyvom Majstrovej reči – si už pravdepodobne zaumienil dať sa touto jeho novou cestou a urobiť čosi mimoriadne: odpustiť až sedem ráz. (...) Keď však Ježiš odpovedá: „...sedemdesiatsedem ráz“, naznačuje, že podľa neho odpúšťaniu sa nemajú klásť hranice: treba odpúšťať stále.

„Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“

Tieto slová pripomínajú biblickú pieseň Adamovho potomka Lamecha: „Sedem ráz pomstený bude Kain, no Lamech sedemdesiatsedem ráz“ (Gn 4, 24). Takto sa začína šíriť nenávisť v medziľudských vzťahoch na tomto svete: rozmáha sa ako rieka pri povodni.
Proti tomuto šíreniu zla Ježiš stavia nikdy nekončiace odpúšťanie bez kladenia podmienok, schopné prelomiť začarovaný kruh násilia.
Odpúšťanie je jediným riešením, ako zastaviť zmätok a otvoriť ľudstvu budúcnosť, ktorá sa nekončí jeho sebazničením.

„Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“

Odpúšťať. Odpúšťať ustavične. Odpustenie však nie je zabudnutie, ktoré často znamená, že sa nechceme pozrieť skutočnosti do tváre. Odpustenie nie je ani slabosť, t. j. nevšímať si bezprávie zo strachu, keďže ten, kto sa ho dopustil, je mocnejší. Odpustenie nespočíva ani v tom, že zľahčujeme to, čo je závažné, a označujeme za dobré, čo je zlé.
Odpustenie nie je ani ľahostajnosť. Odpustenie je úkon vôle a jasného poznania, teda slobody, čiže spočíva v prijatí brata a sestry takých, akí sú, napriek zlu, ktoré nám spôsobili, podobne ako Boh prijíma nás hriešnikov napriek našim chybám. Odpustenie spočíva v tom, že neodpovedáme na urážku urážkou, v tom, že sa zachováme podľa Pavlových slov: „Nedaj sa premôcť zlu, ale dobrom premáhaj zlo“ (Rim 12, 21).
Odpustenie spočíva v tom, že tomu, kto ti spôsobil ujmu, poskytneš možnosť, aby sa medzi vami vytvoril nový vzťah, čiže možnosť, aby ste, aj on, aj ty, začali nový život a v budúcnosti medzi vami nemalo posledné slovo zlo.

„Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“

Ako teda budeme žiť toto Slovo života?
Peter sa spýtal Ježiša: „Koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi?“
Ježiš vo svojej odpovedi mal na zreteli predovšetkým vzťahy medzi kresťanmi, medzi členmi toho istého spoločenstva.
Treba sa teda takto správať v prvom rade k bratom a sestrám vo viere: v rodine, na pracovisku, v škole, v spoločenstve, do ktorého patríme.
Iste vieme, ako často sa chcú ľudia odplatiť za podstúpenú urážku podobným činom, podobnými slovami.
A dobre vieme i to, ako pre rozličnosť pováh, pre nervozitu alebo pre iné dôvody sa medzi ľuďmi, ktorí žijú spolu, často prejavuje nedostatok lásky. Práve preto treba mať na pamäti, že jedine ochota opakovane odpúšťať môže udržať pokoj a jednotu medzi bratmi.
V nás bude vždy sklon zvažovať chyby sestier a bratov, pripomínať si ich minulosť a priať si, aby boli iní, než akí sú... Treba si zvyknúť dívať sa na nich novými očami, a aj ich vidieť nových a prijímať ich vždy, bez otáľania a naplno, aj keď sa nekajajú.
Niekto povie: „Ale to je ťažké!“ Je a chápeme to! Ale v tom je krása kresťanstva! Nie nadarmo nasledujeme toho Krista, čo na kríži prosil Otca o odpustenie pre tých, čo mu spôsobili smrť, a potom vstal z mŕtvych!
Treba mať odvahu! Začnime takto žiť, a to nám zaručí pokoj, aký sme doteraz nezakúsili, a radosť, veľa netušenej radosti!

Chiara Lubichová

Slovo života január 2011

Aj tohto roku od 18. do 25. januára sa na mnohých miestach vo svete slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, hoci niekde sa slávi až v období svätodušných sviatkov. Pri tejto príležitosti zvykla Chiara príslušný biblický text zvolený na daný Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov komentovať vo svojom januárovom Slove života.
Tohto roku biblický verš na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov znie:  „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách“ (Sk 2, 42). Na zamyslenie a uvedenie do života vám ponúkame text Chiary Lubichovej, ktorý napísala ako komentár k pasáži zo Skutkov apoštolov 4, 32.

„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.“ (Sk 4, 32)

Toto Slovo života predstavuje jeden z tých literárnych obrazov (pozri aj 2, 42; 5, 12 – 16), ktorými nás autor Skutkov apoštolov oboznamuje s významnými črtami prvého kresťanského spoločenstva v Jeruzaleme. Je to mimoriadna sviežosť a duchovná dynamickosť, modlitba a svedectvo, no predovšetkým veľká jednota, črta, ktorú chcel mať Ježiš ako rozpoznávací znak a prameň plodnosti svojej Cirkvi.
Duch Svätý, ktorého dostáva ako dar pri krste každý, čo prijíma Ježišove slová, keďže je Duchom lásky a jednoty, pôsobil vo všetkých veriacich tak, že boli jedno so Zmŕtvychvstalým i medzi sebou, povznesení nad všetky rasové, kultúrne a triedne rozdiely.

„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.“

Všimnime si však podrobnejšie podoby tejto jednoty.
Duch Svätý vytváral predovšetkým vo veriacich jednotu sŕdc a myslí, pomáhal im povzniesť sa nad city, ktoré túto jednotu v dynamickosti bratského spoločenstva sťažujú.
Najväčšou prekážkou jednoty je totiž náš individualizmus. Je to lipnutie na svojich myšlienkach, názoroch a osobných záľubách. Práve náš egoizmus vytvára bariéry, ktorými sa navzájom izolujeme a vylučujeme každého, kto je iný než my.

„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.“

Jednota, ktorú vytváral Duch Svätý, sa nevyhnutne odrážala v živote veriacich. Jednota myslí a sŕdc sa do nich vteľovala a prejavovala sa v konkrétnej solidárnosti tak, že sa s bratmi a sestrami, čo boli v núdzi, podelili o vlastný majetok. A keďže táto jednota bola opravdivá, nezniesla, aby v spoločenstve niektorí žili v hojnosti, zatiaľ čo by ostatní nemali ani to nevyhnutné.

„Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné.“

Ako teda budeme žiť Slovo života na tento mesiac? Ono zdôrazňuje spoločenstvo a jednotu, ktoré Ježiš tak odporúčal a na ich uskutočnenie nám daroval svojho Ducha.
Budeme sa teda snažiť počúvať hlas Ducha Svätého a rásť v tomto spoločenstve na všetkých úrovniach. V prvom rade na duchovnej úrovni tým, že budeme prekonávať zárodky oddeľovania sa, ktoré nosíme v sebe. Odporovalo by si napríklad usilovať sa o jednotu s Ježišom a súčasne sa trieštiť medzi sebou individualistickým správaním, snahou kráčať každý na vlastnú päsť, posudzovať sa navzájom či dokonca strániť sa jeden druhého. Treba sa znova vrátiť k Bohu, ktorý chce, aby sme boli jedno.
Toto Slovo života nám okrem toho pomôže čoraz lepšie chápať rozpor, ktorý existuje medzi kresťanskou vierou a egoistickým používaním materiálnych dobier. Pomôže nám uskutočňovať v rámci našich možností opravdivú solidaritu so všetkými, ktorí trpia nedostatkom.
Keďže žijeme v mesiaci, v ktorom sa slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, toto Slovo života nás pobáda modliť sa a posilňovať naše zväzky jednoty a lásky s bratmi a sestrami z ostatných cirkví, s ktorými máme spoločnú jedinú vieru a jediného Kristovho ducha prijatého v krste.

Chiara Lubichová

Slovo života, január 1994, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova, č. 24/1993, s. 34 – 35.

Slovo života február 2011

„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8, 14)1

Tieto slová sa nachádzajú uprostred oslavnej state, v ktorej Pavol ospevuje krásu kresťanského života, jeho novosť a slobodu, plod krstu a viery v Ježiša, ktoré nás zakotvujú naplno do neho a skrze neho do dynamizmu trojičného života. Ako sa stávame jednou osobou s Kristom, máme s ním podiel aj na Duchu a na všetkých jeho plodoch, v prvom rade na Božom synovstve.
Keď tu Pavol spomína „adoptívne synovstvo“ (porov. Rim 8, 15; Gal 4, 5), robí to len preto, aby ho odlíšil od postavenia prirodzeného syna, lebo to prislúcha iba jedinému Božiemu Synovi.
Náš vzťah k Otcovi nie je iba čisto právny, ako je to u adoptívnych detí v bežnom živote, lež je čímsi podstatným, čo mení našu prirodzenosť, ako keď sa niekto znova narodí. Veď celý náš život dostáva novú dušu z nového princípu, z nového ducha, ktorým je sám Boží Duch.
Ospevovať spolu s Pavlom tento zázrak smrti a vzkriesenia, ktorý v nás spôsobuje krstná milosť, by sme nemali nikdy skončiť.

„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8, 14)1

Tieto slová nám prezrádzajú čosi, čo súvisí s naším kresťanským životom, do ktorého Duch Svätý vnáša ten dynamizmus a to úsilie, ktoré Pavol sústreďuje do protikladu tela a ducha, pričom pod telom má na mysli celého človeka (telo i dušu) so všetkou jeho krehkosťou a sebectvom, ktoré sa ustavične stavia proti zákonu lásky, dokonca i proti samotnej Láske, ktorá je rozliata v našich srdciach (porov. Rim 5, 5).
Tí totiž, ktorých vedie Duch, sú nútení každý deň bojovať „dobrý boj viery“ (1 Tim 6, 12), aby dokázali premôcť všetky náklonnosti k zlému a žiť podľa viery, vyznanej v krste.
Lenže ako?
Vieme, že ak má konať Duch Svätý, treba, aby sme spolupracovali. Keď svätý Pavol písal tieto slová, mal na mysli predovšetkým tú povinnosť Kristových nasledovníkov, ktorou je sebazapieranie, boj proti sebectvu v jeho najrôznejších podobách.
Lenže práve toto odumieranie sebe vytvára život, lebo každý rez, každé otesávanie, každé „nie“ nášmu sebeckému „ja“ je zdrojom nového svetla, pokoja, radosti, lásky a vnútornej slobody, je otvorenou bránou pre Ducha Svätého.
Čím viac voľnosti dáme Duchu Svätému, ktorý je v našich srdciach, tým štedrejšie dary nám bude môcť udeliť a viesť nás po ceste života.

„Všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8, 14)1

Ako teda žiť tieto Slová?
Predovšetkým si musíme čoraz viac uvedomovať prítomnosť Ducha Svätého v sebe. Vo svojom vnútri nosíme ohromný poklad, pričom tomu nevenujeme dostatočnú pozornosť. Vlastníme mimoriadne bohatstvo, zostáva však zväčša nevyužité.
Po druhé, ak máme jeho hlas počúvať a nasledovať, musíme povedať nie všetkému, čo sa protiví Božej vôli, a povedať áno všetkému, čo Boh chce: nie pokušeniam postavením sa proti vnuknutiam, ktoré ich sprevádzajú; áno povinnostiam, ktoré nám Boh zveril; áno láske ku všetkým blížnym; áno skúškam a ťažkostiam, ktoré stretneme...
Ak si budeme takto počínať, Duch Svätý nás bude viesť a nášmu kresťanskému životu dodá tú chuť, tú silu, tú bojovnosť a tú jasnosť, ktoré – ak je skutočný – nemôže nemať.
Potom každý, kto je blízko nás, bude vidieť, že nie sme len synmi veľkej ľudskej rodiny, ale že sme synmi Boha.
Chiara Lubichová

Slovo života, jún 2000, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 10/2000, s. 7.

Slovo života na marec 2011

„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1, 38) 1

(...) Podobne ako Márii aj nám chce Boh odhaliť, ako veľmi myslel na každého z nás, chce nám dať spoznať, kto naozaj sme. Akoby nám vravel: „Chceš, aby som z teba a z tvojho života urobil jedinečné dielo? Kráčaj teda cestou, ktorú ti ukazujem, a staneš sa takým, akým si od večnosti v mojom srdci! Ja totiž na teba myslím a milujem ťa celú večnosť, vyslovil som tvoje meno! Tým, že ti oznamujem svoju vôľu, odhaľujem tvoje pravé ja.“
Jeho vôľa teda nie je nejaký diktát, ktorý ťa k čomusi núti, ale odhaľuje jeho lásku k nám, jeho zámer s nami. Táto vôľa je vznešená ako Boh sám, úchvatná, privádzajúca do vytrženia, tak ako jeho tvár: veď je to on sám, kto sa daruje. Božia vôľa je ako zlatá niť, božská priadza, ktorá utkáva celý náš pozemský život i to, čo nasleduje po ňom; siaha od večnosti do večnosti – najprv v Božej mysli, potom na tejto zemi a nakoniec v raji.
Lenže aby sa Boží zámer uskutočnil naplno, Boh žiada môj a tvoj súhlas, ako ho žiadal od Márie. Jedine tak sa uskutoční slovo, ktoré vyslovil o mne a o tebe. Čiže i my, podobne ako Mária, sme vyzvaní povedať:

„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Prirodzene, jeho vôľa nám nebude vždy jasná. Ako Mária i my budeme musieť žiadať o svetlo, aby sme prišli na to, čo Boh chce. Treba dobre počúvať jeho hlas vo svojom vnútri, počúvať ho s otvorenosťou, a ak treba, poradiť sa aj s tým, kto nám môže pomôcť. No len čo sme spoznali jeho vôľu, hneď mu povedať svoje áno! Keďže vieme, že jeho vôľa je to najväčšie a najkrajšie, čo nás môže v živote zastihnúť, nebudeme z tých, čo „musia“ plniť Božiu vôľu, ale budeme mať radosť z toho, že ju „môžeme“ plniť, že môžeme uskutočňovať Boží zámer, aby sa naplnilo to, čo on pre nás vymyslel. To je to najlepšie, to najrozumnejšie, čo môžeme robiť.
Máriine slová „Hľa, služobnica Pána“ sú teda i našou odpoveďou lásky na Božiu lásku. Udržujú nás stále tvárou obrátenou na Boha, pripravených načúvať, poslúchať a mať jedinú túžbu, a to plniť, čo chce, aby sme sa stali takými, akých nás chce mať.
Niekedy nám to, čo od nás žiada, môže pripadať nezmyselné. Môže sa nám zdať, že by bolo lepšie konať inak, a chceli by sme vziať svoj život do vlastných rúk. Radi by sme Bohu priam radili a vraveli mu, ako postupovať a ako nie. Lenže ak verím, že Boh je láska, a dôverujem mu, tak viem, že všetko, čo určuje v mojom živote i v živote ľudí okolo mňa, je pre moje a pre ich dobro. Preto sa mu zverujem, odovzdávam sa s plnou dôverou jeho vôli a tú chcem prijať celým svojím ja, až kým nie som s ňou zajedno, lebo viem, že prijať jeho vôľu znamená prijať jeho, objať ho a živiť sa ním.
Musíme veriť, že nič sa nestáva náhodou. Akákoľvek udalosť, radostná, nezávažná alebo bolestná, akékoľvek stretnutie, akákoľvek okolnosť v rodine, na pracovisku, v škole, akýkoľvek zdravotný alebo morálny stav, všetko má svoj zmysel. Lebo všetko – príhody, okolnosti, osoby – prináša od Boha určité posolstvo, všetko prispieva k tomu, aby sa plnil Boží zámer. Ten budeme odhaľovať postupne, deň za dňom, keď budeme plniť Božiu vôľu ako Mária.

„Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“

Ako teda žiť tieto slová života? Naše áno Božiemu slovu znamená konať dobre v každom okamihu práve to, čo od nás požaduje Božia vôľa. Venovať sa tomu naplno, vylúčiť všetko ostatné, stratiť všetky myšlienky, túžby, spomienky a činnosti, ktoré sa týkajú čohosi iného.
Pri akejkoľvek Božej vôli, bolestnej, radostnej či bezvýznamnej, si opakujme: „nech sa mi stane podľa tvojho slova“, alebo to, čo nás Ježiš naučil v Otčenáši: „buď vôľa tvoja“. Pred každou svojou činnosťou si hovorme: „nech sa stane...“, „buď vôľa tvoja“. Tak krôčik za krôčikom, kamienok za kamienkom budeme zapĺňať malebnú, jedinečnú a neopakovateľnú mozaiku svojho života, ktorú Pán od večnosti vymyslel pre každého z nás.
Chiara Lubichová

Slovo života, december 2002, úplný pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 22/2002, s. 7.

Slovo života na apríl 2011

„No nie, čo ja chcem, ale čo ty.“ (Mk 14, 36)

Ježiš je v olivovej záhrade, na majetku zvanom Getsemani. Nadišla toľko očakávaná hodina. Je to najťažšia chvíľa v jeho živote. Padá na zem dolu tvárou a úpenlivo prosí Boha, oslovujúc ho s dôverčivou nehou „Otče“, aby ho ušetril „piť z kalicha“ (porov. Mk 14, 36). Vzťahuje sa to na jeho umučenie a smrť. Prosí ho, aby ho obišla táto hodina... Ale nakoniec sa úplne odovzdáva do jeho vôle, vraviac:

„No nie, čo ja chcem, ale čo ty.“
Ježiš vie, že jeho umučenie nie je čímsi náhodným, ani rozhodnutím ľudí, ale zámerom Boha. Budú sa proti nemu stavať a aj ho vykonajú ľudia, lenže „kalich“ prichádza z rúk Božích.
Ježiš nás učí, že Otec má svoj plán lásky s každým z nás, že nás miluje osobnou láskou. Ak v túto lásku veríme a odpovedáme na ňu svojou láskou – čo je podmienkou –, on zariadi, že sa nakoniec všetko obráti na dobré. Veď u Ježiša sa nič nedialo náhodou, ani umučenie a smrť. Po ňom prišlo zmŕtvychvstanie, ktorého pamiatku slávime tento mesiac.
Príklad vzkrieseného Ježiša má byť pre náš život svetlom. Všetko, čo príde, čo sa stane, čo nás obklopuje, ale i všetko, čo nám spôsobuje utrpenie, musíme sa naučiť čítať ako vôľu milujúceho Boha, ako dopustenie toho, ktorý nás neprestáva milovať. Takto bude mať všetko v živote zmysel, všetko bude nanajvýš užitočné, i to, čo sa nám javí v danej chvíli nepochopiteľné a nezmyselné, i to, čo nás môže vrhnúť do smrteľnej úzkosti, ako to bolo v Ježišovom prípade. Postačí, aby sme spolu s Ježišom dokázali s úplnou dôverou v Otcovu lásku opakovať:

„No nie, čo ja chcem, ale čo ty.“
Otec chce, aby sme žili a s radosťou ďakovali za dary života. Lenže život nie je vždy taký, aký by sme si predstavovali a ochotne prijímali, najmä keď na nás dolieha bolesť; ani nie je iba sledom jednotvárnych udalostí vsadených do nášho života.
Božia vôľa, to je Boží hlas, ktorý sa nám neustále prihovára a volá nás, je to spôsob, akým nám Boh prejavuje svoju lásku, aby nám dal podiel na plnosti svojho života.
Môžeme si to predstaviť obrazne ako slnko, ktorého lúče sú ako Božia vôľa pre každého z nás. Každý sa pohybuje po určitom lúči, odlišnom od lúča pre toho druhého, ale vždy je to lúč slnka, čiže Božia vôľa. Teda všetci plníme jednu jedinú Božiu vôľu, tá je však pre každého iná. A čím viac sa tieto lúče blížia k slnku, tým bližšie sú aj jeden k druhému. Takisto my, čím sme bližšie k Bohu čoraz dokonalejším plnením Božej vôle, tým sme si bližší i medzi sebou..., kým nebudeme všetci jedno.
Keď budeme takto žiť, v našom živote sa môže všetko zmeniť. Namiesto toho, aby sme išli len k tým, ktorí sú nám milí, a milovali len ich, môžeme sa takto priblížiť ku všetkým, ktorých Boh privedie do našej blízkosti. Namiesto toho, že budeme uprednostňovať to, čo sa nám viac páči, môžeme pozorne načúvať a uprednostňovať to, čo nám vnuká Božia vôľa. Oddanie sa Božej vôli v danom okamihu („čo chceš ty“) nás v dôsledku toho dovedie k odpútanosti od všetkého, i od svojho ja („nie, čo ja chcem“), k odpútanosti, ktorá neostane iba túženým zámerom, keďže hľadáme jedine Boha, ale ju i skutočne dosiahneme. A radosť bude úplná. Stačí vrhnúť sa do prítomného okamihu a plniť Božiu vôľu tej chvíle, opakujúc:

„No nie, čo ja chcem, ale čo ty.“
Okamih, ktorý sa pominul, už viac nie je. Ten budúci ešte nie je v našej moci. Sme ako ten, čo cestuje vlakom na určité miesto. Nechodí tam ani dopredu, ani dozadu, ale sedí na mieste. Aj my máme byť usadení v prítomnosti. Vlak času ide sám od seba. Boha môžeme milovať len v prítomnosti, ktorá nám je daná, v nej Bohu vravieť svoje rozhodné, bezvýhradné a čo najdôraznejšie „áno“.
Milujme teda úsmev, ktorý máme rozdávať, prácu, ktorú máme konať, auto, ktoré máme riadiť, jedlo, ktoré máme pripraviť, činnosť, ktorú máme zorganizovať, pre toho, ktorý trpí vedľa nás. Nebáť sa ani skúšky, ani bolesti, veď v nich ako Ježiš spoznáme Božiu vôľu, t. j. Božiu lásku ku každému z nás! Dokonca sa budeme môcť takto modliť:
„Pane, daj, aby som sa ničoho nebál, lebo čokoľvek sa stane, bude to len tvoja vôľa! Pane, daj, aby som netúžil po ničom viac ako po tvojej vôli. Veď čo je v živote skutočne dôležité? Tvoja vôľa! Daj, aby som sa ničoho nebál, lebo za všetkým je tvoja vôľa! Daj, aby som sa nad nič nevyvyšoval, lebo všetko je tvoja vôľa.“
Chiara Lubichová

Slovo života, apríl 2003, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 6/2003, s. 7.

Slovo života na máj 2011

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou“ (Mt 22,37).1

Debata o tom, ktoré je prvé spomedzi toľkých prikázaní Písma, bývala klasickou náplňou v rabínskych školách za Ježišových čias. Ježiš, považovaný za učiteľa, sa teda vôbec nevyhýba otázke: „Ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ A odpovedá svojsky: spája lásku k Bohu s láskou k blížnemu. Jeho učeníci tak už nikdy nemôžu oddeľovať tieto dve lásky, ako pri strome nemožno odpojiť korene od koruny, takže čím viac milujú Boha, tým väčšia je ich láska k bratom a sestrám. A čím viac milujú bratov a sestry, tým viac prehlbujú svoju lásku k Bohu.
Ježiš vie lepšie ako ktokoľvek iný, že je to práve Boh, ktorého máme milovať. A vie i to, ako ho treba milovať: on je jeho Otec i náš Otec, jeho Boh i náš Boh (porov. Jn 20,17). Je to Boh, ktorý miluje každého osobne. Miluje mňa, miluje i teba. On je môj Boh i tvoj Boh („Milovať budeš Pána, svojho Boha“).
I my ho môžeme milovať, lebo on nás miloval ako prvý. Takže láska, ktorá sa nám prikazuje, je len odpoveďou na Lásku. Môžeme sa k nemu vinúť s tou istou nádejou a dôverou, akú mal Ježiš, keď ho nazýval Abba, Otče. I my, ako Ježiš, môžeme sa s ním rozprávať a často, predostierať mu všetky svoje potreby, predsavzatia, zámery a opakovane mu hovoriť o svojej výlučnej láske k nemu. I my chceme netrpezlivo očakávať príchod chvíle, keď s ním budeme v hlbokom spojení cez modlitbu, ktorá je rozhovorom, spoločenstvom, pevným vzťahom priateľstva. V takej chvíli môžeme dať svojej láske voľný priebeh: klaňať sa mu prítomnému v stvorenstve, oslavovať ho, lebo je prítomný v celom vesmírnom svete, chváliť ho prítomného v hĺbke svojich sŕdc alebo živého vo svätostánkoch, myslieť na neho tam, kde sme: v miestnosti, na pracovisku, v úrade, napriek tomu, že nie sme tam sami...

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“

Ježiš nás učí aj iný spôsob, ako milovať Pána Boha. Pre Ježiša milovať znamená plniť Otcovu vôľu, dať mu k dispozícii myseľ, srdce, sily, ba i sám život: Otec mal s ním plán a on sa mu oddal celý. Evanjelium nám ukazuje, ako je vždy a úplne zameraný na Otca (porov. Jn 1,18), vždy v Otcovi, vždy s úmyslom hovoriť jedine to, čo počul od Otca, a plniť len to, čo mu káže konať Otec. Aj od nás žiada to isté. Milovať znamená plniť vôľu milovaného, a to bezhranične, celým svojím bytím, „celým srdcom, celou dušou a celou mysľou“. To preto, lebo láska nie je iba cit. Ježiš sa pýta všetkých, čo mu prejavujú lásku len slovami: „Čo ma oslovujete: ,Pane, Pane,‘ keď nerobíte, čo hovorím?“ (Lk 6, 46).

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“

Ako teda žiť tento Ježišov príkaz? Treba mať k Bohu vzťah synovstva a priateľstva, no predovšetkým plniť jeho vôľu. Náš postoj k Bohu, tak ako Ježišov, bude spočívať v tom, že budeme vždy upriamení na Boha, budeme počúvať, čo hovorí, a poslúchať ho, aby sme plnili jeho dielo; iba to, nič inšie.
Vyžaduje to od nás tú najväčšiu dôslednosť, lebo Bohu nemožno dať menej než všetko: celé srdce, celú dušu, celú myseľ. No to znamená robiť dobre a úplne každý skutok, ktorý od nás žiada.
Na to, aby sme žili jeho vôľu, a zjednotili sa s ňou, bude často potrebné „spáliť“ svoju vôľu, obetovať všetko, čo máme v srdci alebo v mysli, a netýka sa to prítomného okamihu. Môže to byť myšlienka, cit, názor, túžba, spomienka, vec, osoba...
Takže všetci si vezmeme na mušku to, čo od nás bude vyžadovať prítomný okamih. Hovoriť, telefonovať, načúvať, pomáhať, študovať, modliť sa, jesť, spať, žiť jeho vôľu bez otáľania; čo robíme, treba robiť dôsledne, dôkladne, dokonale, s celým srdcom, dušou a mysľou. Jedinou pohnútkou každého skutku má byť láska, aby sme v ktorejkoľvek chvíli počas dňa mohli povedať: „Áno, môj Bože, v tomto okamihu, v tomto skutku som ťa miloval celým srdcom, celou svojou bytosťou.“ Jedine tak budeme môcť povedať, že milujeme Boha, že primerane sebe ponúkame to, čo je jeho podstatou, že ponúkame Lásku.

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“

Na to, aby sme žili tieto slová, bude osožné z času na čas skúmať samých seba, aby sme videli, či Boh má v našej duši naozaj prvé miesto.
Takže na záver, čo nám treba robiť v priebehu tohto mesiaca? Opätovne si zvoliť Boha za svoj jediný ideál, ako toho, kto je pre náš život všetkým, dať ho na prvé miesto, dokonale žiť jeho vôľu v prítomnom okamihu. Dokážme mu úprimne povedať: „Môj Boh a moje všetko“, „Milujem ťa“, „Som len tvoj/tvoja“, „Si Boh, si môj Boh, si náš nesmierne milujúci Boh!“.

Chiara Lubichová

1 Slovo života, október 2002, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 18/2002, s. 7.

Slovo života na jún 2011

„A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rim 12, 2).1

Citát je z druhej časti Listu svätého Pavla Rimanom, kde nám tento apoštol opisuje kresťanské konanie ako výraz nového života, pravej lásky, pravej radosti a pravej slobody, ktoré nám daroval Kristus. Ide o kresťanský život, ktorý predstavuje nový spôsob, ako sa so svetlom a silou Ducha Svätého stavať pred úlohy a problémy, s ktorými sa budeme stretávať.
V tomto verši, ktorý úzko súvisí s predchádzajúcim, apoštol oznamuje účel a základný postoj, ktorým sa má vyznačovať naše správanie: pretvoriť náš život na chválu Boha, na úkon lásky rozprestretý v čase pri trvalom hľadaní jeho vôle, toho, čo mu je milšie.

„A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rim 12, 2).1

Je očividné, že ak máme plniť Božiu vôľu, treba ju najprv poznať. Apoštol nás však upozorňuje, že to nie je ľahké. Nie je možné poznať dobre Božiu vôľu bez osobitného svetla, ktoré by nám pomáhalo v rozličných situáciách rozoznať, čo Boh od nás chce, a vyhýbať sa klamom a chybám, do ktorých možno ľahko upadnúť.
Ide o ten dar Ducha Svätého, ktorý sa nazýva „rozoznávanie“ a ktorý je prepotrebný, aby sa v nás vytvorilo pravé kresťanské zmýšľanie.

„A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rim 12, 2).1

Ako však nadobudnúť a rozvíjať v sebe tento taký významný dar? Bezpochyby sa z našej strany vyžaduje dobré poznanie kresťanského učenia. Lenže to nestačí. Ako nás upozorňuje apoštol, je to predovšetkým otázka života, otázka veľkodušnosti, rázneho odhodlania žiť Ježišove slová, ponechajúc bokom obavy, neistotu a vypočítavosť. Je to otázka ochoty a pripravenosti plniť Božiu vôľu. Toto je cesta, ako dosiahnuť svetlo Ducha Svätého a ako formovať v sebe nové zmýšľanie, ktoré sa od nás vyžaduje.

„A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rim 12, 2).1

Ako teda budeme žiť Slovo života na tento mesiac? Budeme sa snažiť, aby sme si aj my zaslúžili toto svetlo, ktoré je potrebné na dobré plnenie Božej vôle.
Zaumienime si teda poznávať vždy lepšie jeho vôľu, ako je vyjadrená v jeho Slove, v učení Cirkvi, v povinnostiach nášho stavu atď.
Predovšetkým sa však zameriame na život, pretože, ako sme práve videli, pravé svetlo vyviera zo života a z lásky. Ježiš sa zjavuje tomu, kto ho miluje tak, že zachováva jeho prikázania (porov. Jn 14, 21).
Takto sa nám podarí plniť Božiu vôľu a to bude najkrajší dar, čo mu môžeme ponúknuť. Bude mu to milé nielen pre lásku, ktorú tak bude môcť prejaviť, ale aj pre svetlo a účinky kresťanskej obnovy, ktoré vyvolá okolo nás.

Chiara Lubichová

1 Slovo života, august 1993, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 14/1993, s. 34 – 35.

Slovo života júl 2011

„Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé“
(Mt 26, 41).

Toto sú slová, ktorými sa Ježiš obracia na Petra, Jakuba a Jána, keď ich našiel spať počas agónie v Getsemanskej záhrade. Vzal tam tých istých troch apoštolov, ktorí boli svedkami jeho premenenia na vrchu Tábor, aby mu boli blízko v tejto ťažkej chvíli a pripravovali sa modlitbou spolu s ním, pretože to, čo sa blížilo, malo byť hroznou skúškou aj pre nich.

„Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé“
(Mt 26, 41).

Ak čítame tieto slová vo svetle okolností, v ktorých boli vyslovené, treba v nich vidieť skôr než odporúčanie Ježiša učeníkom odraz stavu jeho duše; odrážajú spôsob, akým sa pripravoval na skúšku. Zoči-voči bezprostrednému utrpeniu modlí sa celou silou svojej duše, bojuje proti strachu a hrôzam smrti, odovzdáva sa do Otcovej lásky, aby bol verný jeho vôli až do konca, a pomáha učeníkom, aby robili to isté.
Ježiš sa nám tu zjavuje ako vzor toho, kto má prejsť nejakou skúškou, a súčasne aj ako brat, ktorý v ťažkých chvíľach stojí po našom boku.

„Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé“
(Mt 26, 41).

Ježiš často vyzýva k tomu, aby sme bdeli. Pre neho bdieť znamená nenechať sa nikdy premôcť duchovným spánkom, byť vždy pripravený prijať Božiu vôľu, vedieť zachytiť jej znaky v každodennom živote a predovšetkým spoznávať ťažkosti a utrpenia vo svetle Božej lásky.
A bdelý stav a modlitba sú od seba neoddeliteľné, pretože na prekonanie skúšky je modlitba nevyhnutná. Prirodzená krehkosť človeka (slabosť tela) môže byť prekonaná silou, ktorá pochádza z Ducha.

„Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia! Duch je síce ochotný, ale telo slabé“
(Mt 26, 41).

Ako teda žiť Slovo života tohto mesiaca?
Aj my si musíme počítať s tým, že sa stretneme so skúškou: s malou alebo veľkou skúšku, s ktorou sa môžeme stretávať denne; s normálnou klasickou skúškou, s ktorou sa pravý kresťan nemôže jedného dňa nestretnúť. Prvou podmienkou na prekonanie skúšky – ako nás upozorňuje Ježiš – je bdelosť. Treba pritom rozlišovať, uvedomovať si, že sú skúšky, ktoré dovoľuje Boh nie preto, aby sme stratili odvahu, ale aby sme ich prekonávaním duchovne dozrievali.
A súčasne sa máme modliť. Modlitba je nevyhnutná, pretože v tom okamihu sme vystavení dvojakému pokušeniu: z jednej strany si myslíme, že sa z nej dostaneme sami; z druhej strany môžeme mať opačný postoj, a to obavu, že to nezvládzeme, že skúška prevyšuje naše sily. Ježiš nás však ubezpečuje, že nebeský Otec nám dá silu Ducha Svätého, ak budeme bdieť a s vierou ho prosiť.

Chiara Lubichová

Slovo života, apríl 1990, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 6/1990, s. 9.

Slovo života august 2011

„Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“ (Hebr 10, 9).

Ide o verš zo 40. žalmu, ktorý autor Listu Hebrejom kladie na pery Božieho Syna pri jeho rozhovore s Otcom. Autor chce takto zdôrazniť lásku, v dôsledku ktorej sa Boží Syn stal človekom, aby v poslušnosti Otcovej vôli uskutočnil dielo spásy.
Tieto slová sú časťou širšieho textu, v ktorom chce autor poukázať na nekonečnú nadradenosť Ježišovej obety nad obetami Starého zákona. V nich sa Bohu predkladali ako obety zvieratá alebo iné veci vynímajúc človeka. Ježiš, hnaný nezmernou láskou, obetoval počas svojho pozemského života Otcovi vlastnú vôľu, seba samého.

„Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“ (Hebr 10, 9).

Toto Slovo života nám ponúka kľúč k pochopeniu Ježišovho života a pomáha nám získať hlbší pohľad i pochopiť zlatú niť, ktorá spája všetky etapy jeho pozemského jestvovania: jeho detstvo, skrytý život, pokušenia, rozhodnutia, jeho verejnú činnosť až po smrť na kríži. V každom okamihu, v každej situácii sa Ježiš snažil o jedinú vec: plniť Otcovu vôľu. Plnil ju rozhodným spôsobom, okrem nej nerobil nič a odmietal aj najlákavejšie ponuky, ktoré by neboli v úplnej zhode s touto vôľou.

„Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“ (Hebr 10, 9).

Toto Slovo života nám umožňuje pochopiť to veľké poučenie, na ktoré bol zameraný celý Ježišov život, t. j. že najdôležitejšou vecou už nie je plniť svoju, lež Otcovu vôľu, a robí nás schopnými povedať „nie“ sebe, aby sme povedali „áno“ Otcovi.
Pravá láska k Bohu nespočíva v krásnych rečiach, myšlienkach a citoch, ale v účinnej poslušnosti jeho prikázaniam. Obeta chvály, ktorú Boh od nás očakáva, značí predostrieť mu z lásky to, čo je nám najvnútornejšie a čo nám najviac patrí, svoju vôľu.

„Hľa prichádzam, aby som plnil tvoju vôľu“ (Hebr 10, 9).

Ako budeme žiť Slovo života tohto mesiaca? Aj ono je z tých, čo osobitne pripomínajú, že evanjelium sa proti čomusi stavia. Je proti sklonu, ktorý je v nás najviac zakorenený: plniť svoju vôľu, riadiť sa podľa svojich náklonností a podľa svojej mienky.
Toto Slovo života je aj jedným z tých, ktoré môže najviac dráždiť moderného človeka. Žijeme v čase vyvyšovania ľudského „ja“, nezávislosti človeka, slobody len pre ňu samu, seba uspokojovania ako náplne pre jednotlivca; pôžitok sa považuje za kritérium pre vlastné rozhodnutia a za tajomstvo šťastia. Vieme však aj o trpkých dôsledkoch, k akým táto kultúra vedie.
Práve proti tejto kultúre založenej na plnení vlastnej vôle sa stavia Ježišova kultúra zameraná úplne na plnenie Božej vôle spolu s obdivuhodnými účinkami, ktoré nám on zaisťuje.

Snažme sa teda žiť Slovo života tohto mesiaca tým, že si zvolíme Otcovu vôľu a urobíme z nej, tak ako Ježiš, normu a hýbateľa celého nášho života.
Vrhnime sa do božského dobrodružstva, za ktoré budeme naveky vďační Bohu. Skrze toto dobrodružstvo sa staneme svätými a ožiarime Božou láskou veľa sŕdc.

Chiara Lubichová

Slovo života, december 1991, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 22/1991, s. 34 – 35..

Slovo života na september 2011

„Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32). 1

Táto veta je z konca podobenstva o márnotratnom synovi, iste ju poznáš. Chce nám ukázať veľkosť Božieho milosrdenstva. Končí sa ňou jedna kapitola Evanjelia podľa Lukáša, v ktorej Ježiš uvádza ešte dve ďalšie podobenstvá na tú istú tému.
Spomínaš si na udalosť o stratenej ovečke, ktorú sa majiteľ vydá hľadať a nechá pritom ostatných deväťdesiat deväť na pustatine (porov. Lk 15, 4 – 7)?
A spomínaš si na rozprávanie o stratenej drachme a na radosť ženy, ako, len čo ju našla, zvolala priateľky a susedky, aby sa radovali spolu s ňou (porov. Lk 15, 8 – 10)?

„Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32). 1

Tieto slová sú výzvou, ktorou sa Boh obracia na teba i na všetkých kresťanov a chce, aby ste sa tešili a slávili spolu s ním a mali účasť na jeho radosti, lebo sa vrátil hriešnik, ktorý bol stratený, a znova sa našiel. Tieto slová z podobenstva povedal vlastne otec staršiemu synovi, ktorý s ním žil, keď na sklonku dňa po namáhavej práci odmietol vstúpiť do domu, kde sa oslavoval návrat jeho brata.
Otec ide naproti tomuto vernému synovi, ako išiel v ústrety aj stratenému synovi, a pokúša sa ho presvedčiť. No je zjavný rozpor medzi tým, čo cíti otec a čo cíti starší syn. Otec so svojou bezhraničnou láskou, plný veľkej radosti, o ktorú sa chce so všetkými podeliť. Syn, plný pohŕdania a žiarlivosti na svojho brata, ktorého už za brata ani nepovažuje. Veď sa o ňom vyjadril: „Tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok“ (Lk 15, 30).
Popri otcovej láske a radosti zo syna, ktorý sa vrátil, sa ešte zreteľnejšie prejaví nevraživosť druhého syna, ktorá odhaľuje jeho chladný, ba, dá sa povedať, neúprimný vzťah k vlastnému otcovi. Tento syn vidí len prácu, plnenie si povinností, no chýba mu synovská láska. Skôr by sme povedali, že otca poslúcha len ako nadriadeného.

„Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32). 1

Týmito slovami odhaľuje Ježiš nebezpečenstvo, ktoré hrozí i tebe. Nebezpečenstvo, že tvoj život bude vzorný, že sa budeš usilovať byť dokonalý, no budeš odsudzovať bratov, ktorí nie sú takí vzorní ako ty. Ak si totiž „príliš zahľadený“ na dokonalosť, potom zveľaďuješ len sám seba, zaoberáš sa len sebou, si plný obdivu k sebe. Počínaš si ako syn z podobenstva, ktorý ostal doma, a vyratúva otcovi svoje zásluhy: „Toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz“ (Lk 15, 29).

„Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32). 1

Ježiš týmito slovami odmieta postoj, v ktorom by sa vzťah k Bohu zakladal jedine na zachovávaní prikázaní. Takéto zachovávanie prikázaní nestačí. Dobre si to uvedomuje aj hebrejská tradícia.
Týmto podobenstvom Ježiš ukazuje Božiu lásku v pravom svetle. Boh, ktorý je Láska, robí prvý krok v ústrety človekovi bez ohľadu na to, či si to zaslúži alebo nie. Lenže chce, aby sa mu človek otvoril, inak nemôže dôjsť k autentickému odovzdávaniu života. Prirodzene, že hlavnou prekážkou pre Boha Lásku – ako iste vidíš – je práve život tých, ktorým ide iba o činnosť, o diela, pričom Boh chce ich srdce.

„Patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“ (Lk 15, 32). 1

Týmito slovami ťa Ježiš vyzýva, aby si mal k hriešnikovi tú istú bezhraničnú lásku, akú má k nemu nebeský Otec. Ježiš od teba žiada, aby si Otcovu lásku k akémukoľvek človekovi nemeral svojou mierou. Keď otec vyzýva staršieho syna, aby sa spolu s ním radoval nad synom, ktorého znova našiel, je to výzva i pre teba zmeniť svoje zmýšľanie. Ako bratov a sestry musíš brať v konkrétnom živote i tých mužov a ženy, ku ktorým si doteraz cítil opovrhnutie a nadradenosť. To v tebe navodí skutočné obrátenie, lebo ťa očistí od presvedčenia, že si lepší, umožní ti vyhnúť sa náboženskej neznášanlivosti a dosiahnuť spásu, ktorú ti zadovážil Ježiš ako Boží dar preukázaný jedine z lásky.

Chiara Lubichová

1 Slovo života, marec 2001, pôvodný text bol bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 4/2001, s. 7.

Slovo života na október 2011

„Poď za mnou“ (Mt 9, 9).1

Keď Ježiš odchádzal z Kafarnauma, videl na mýtnici sedieť výbercu daní menom Matúš. Matúš vykonával prácu, ktorá ho v očiach ľudu robila nenávideným a zaraďovala ho k vyberačom daní a k zdieračom ľudí, ktorí sa obohacujú na úkor iných. Takých zákonníci a farizeji kládli na úroveň verejných hriešnikov. Aj preto vyčítali Ježišovi, že „je priateľom mýtnikov a hriešnikov“ a že s nimi jedáva (porov. Mt 11, 19; 9, 10 – 11).
Ježiš, napriek všetkým spoločenským zvyklostiam volá Matúša, aby išiel za ním, a prijíma pozvanie obedovať v jeho dome. Podobne sa neskôr zachová aj v prípade Zacheja, hlavného výbercu daní v Jerichu. Keď Ježiša žiadajú, aby vysvetlil tento svoj krok, odpovedá, že prišiel liečiť chorých, nie zdravých a že prišiel volať nie spravodlivých, ale hriešnikov. Jeho výzva sa aj v tomto prípade týkala jedného z nich.

„Poď za mnou“ (Mt 9, 9).1

Týmito slovami sa Ježiš už predtým obrátil aj na Ondreja, Petra, Jakuba a Jána na brehu Genezaretského jazera. Tou istou výzvou, i keď inými slovami, sa obrátil i na Pavla na ceste do Damašku.
No Ježiš neostal len pri tom. Počas stáročí neprestáva povolávať mužov i ženy z každej vrstvy a národa. Robí to aj dnes. Vstupuje do nášho života, stretáva sa s nami na rôznych miestach a zakaždým iným spôsobom znova počujeme jeho výzvu nasledovať ho.
Volá nás, aby sme ostali pri ňom, lebo chce mať s nami osobný vzťah. Súčasne nás vyzýva, aby sme s ním spolupracovali na veľkom pláne vytvoriť nové ľudstvo.
Neprekážajú mu naše slabosti, ani naše hriechy a nedostatky. Má nás rád a volí si nás takých, akí sme. Je to jeho láska, ktorá nás premení, ktorá nám dá silu odpovedať na jeho volanie a odvahu nasledovať ho tak, ako to urobil Matúš.
On má rád každého, pre každého má osobitný plán života, osobitné povolanie. Pociťujeme to v srdci skrze vnuknutia Ducha Svätého alebo cez určité okolnosti alebo radu, ktoré svedčia o jeho láske k nám... Ale hoci sa prejavuje tými najrozličnejšími spôsobmi, používa tie isté slová:

„Poď za mnou“ (Mt 9, 9).1

Spomínam si, ako som i ja začula túto Božiu výzvu.
V Tridente bolo vtedy veľmi chladné zimné ráno. Mama posielala moju najmladšiu sestru, aby išla kúpiť mlieko na miesto, ktoré bolo vzdialené asi dva kilometre. Lenže bolo veľmi chladno, takže sa jej nechcelo. Aj ďalšia sestra sa zdráhala ísť. Nato som podišla k mame ja a povedala som: „Mama, idem ja.“ Vzala som kanvicu a vyšla z domu. V polovici cesty sa prihodilo čosi zvláštne. Zdalo sa mi, že sa otvorilo nebo a že Boh ma volá, aby som išla za ním. V srdci som počula: „Odovzdaj sa mi celá!“
Išlo o jasné volanie, na ktoré som ihneď zatúžila odpovedať. Radila som sa o tom so spovedníkom, ktorý mi dal povolenie odovzdať sa Bohu navždy. Bol 7. december 1943. Nikdy nebudem vedieť naplno opísať, čo som pociťovala v ten deň vo svojom srdci. Zasnúbila som sa s Bohom. Mohla som tak od neho očakávať všetko.

„Poď za mnou“ (Mt 9, 9).1

Tieto slová sa netýkajú iba okamihu daného rozhodnutia. Ježiš sa tým obracia na nás denne. Slová „poď za mnou“ akoby nám vnukal aj pri tých najjednoduchších každodenných povinnostiach: „poď za mnou“ a prijmi s radosťou túto skúšku, premôž toto pokušenie, skús poslúžiť...
Ako na to konkrétne odpovedať?
Tak, že budeme robiť to, čo chce od nás v prítomnom okamihu Boh, lebo to prináša so sebou mimoriadnu milosť.
V tomto mesiaci sa teda budeme snažiť, aby sme sa s rozhodnosťou odovzdali do Božej vôle. Venovať sa bratovi či sestre, ktorých máme mať radi; venovať sa práci, štúdiu, modlitbe, odpočinku, činnostiam, ktoré máme vykonať.
Budeme sa učiť v hĺbke srdca počúvať Boží hlas, lebo Boh hovorí aj hlasom svedomia. Povie nám, čo chce od nás v danej chvíli, a my budeme ochotní obetovať všetko, len aby sme to splnili.
„Bože, daj, aby sme ťa milovali nielen každý deň čoraz viac, lebo dní, čo nám ešte zostávajú, môže byť veľmi málo, ale daj, aby sme ťa milovali v každom okamihu z celého srdca, z celej duše a zo všetkých síl práve v tom, čo je tvoja vôľa.“
Toto je najlepší spôsob, ako nasledovať Ježiša.
Chiara Lubichová

1 Slovo života, jún 2005, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 10/2005, s. 7.

Slovo života na november 2011

„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“ (Mt 25, 13).1

Ježiš práve vyšiel z Jeruzalemského chrámu. Učeníci mu s hrdosťou ukazujú, aký je mohut-ný a krásny. Nato Ježiš hovorí: „Vidíte toto všetko? Veru, hovorím vám: Nezostane tu kameň na kameni, všetko bude zborené“ (Mt 24, 2). Potom vystupuje na Olivovú horu, sadne si a pozerajúc na Jeruzalem, ktorý je pred ním, začne hovoriť o zničení mesta a o konci sveta.
Ako dôjde ku koncu sveta? – pýtajú sa ho učeníci – a kedy sa to stane? Otázka, ktorú si kládli i nasledujúce generácie kresťanov a ktorú si kladie každý človek. Lebo budúcnosť je tajomná a často vyvoláva strach. Aj dnes sú ľudia, ktorí sa obracajú na veštcov a skúmajú horoskopy, aby sa dozvedeli o budúcnosti, o tom, čo sa stane...
Ježišova odpoveď je jasná: koniec časov nastane jeho druhým príchodom. On, Pán nad dejinami, sa vráti. On je teda žiarivým bodom našej budúcnosti.
A kedy dôjde k tomuto stretnutiu? To nevie nikto. Môže k nemu dôjsť v ktorejkoľvek chvíli. Náš život je tak v jeho rukách. On nám ho dal, on nám ho môže vziať aj nečakane, bez upozornenia. Aj nás upozorňuje: budete na to pripravení, ak budete bdieť.

„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“
Týmito slovami nám Ježiš pripomína predovšetkým to, že príde. Náš život na zemi sa skončí a začne sa nový život, ktorý sa už neskončí. Dnes nikto nechce hovoriť o smrti... Často sa robí všetko možné, aby človek na to nemyslel, aby bol celkom ponorený do každodenných starostí a tak zabudol na toho, kto nám daroval život a kto ho od nás bude žiadať, aby nás voviedol do plnosti života, do spoločenstva so svojím Otcom v nebi.
Budeme pripravení na toto stretnutie? Budeme mať zažatú lampu ako múdre panny očaká-vajúce ženícha? Čiže: budeme vtedy v láske? Alebo naša lampa bude zhasnutá, lebo popri toľkých veciach, čo treba urobiť, popri toľkých pominuteľných radostiach, popri majetkoch, čo vlastníme, sme zabudli na to, čo jediné je potrebné, na lásku?

„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“
Ako teda ostať bdelý? Vieme už, že správne bdie ten, kto miluje. Vie to manželka čakajúca na manžela, ktorý do noci pracoval alebo sa má vrátiť z dlhej cesty. Vie to matka strachujúca sa o syna, ktorý sa ešte nevrátil domov. Vie to zaľúbenec, ktorý sa nevie dočkať stretnutia s milovanou... Kto miluje, vie čakať aj vtedy, keď ten druhý mešká.
Čakáme na Ježiša, ak ho milujeme a ak veľmi túžime stretnúť sa s ním.
A na neho sa čaká konkrétnym prejavovaním lásky, napríklad keď mu slúžime v človekovi vedľa nás, alebo keď sa usilujeme vybudovať spravodlivejšiu spoločnosť. Sám Ježiš nás vyzýva, aby sme takto žili, keď rozpráva podobenstvo o vernom sluhovi, ktorý sa pri čakaní na príchod svojho pána stará o domácich a o chod domu. Alebo o sluhoch, ktorí po celý čas, kým nepríde pán, zveľaďujú zverené talenty.

„Preto bdejte, lebo neviete ani dňa, ani hodiny“
Práve preto, že nevieme ani deň, ani hodinu jeho príchodu, môžeme sa ľahšie sústrediť na dnešok, ktorý nám je daný, na starosti dňa, na prítomnosť, ktorú nám Prozreteľnosť dáva prežívať.
Svojho času som sa obrátila spontánne na Boha touto modlitbou:
„Ježišu, daj, aby som vždy hovorila tak, akoby to boli posledné slová, ktoré prehovorím. Daj, aby som vždy konala tak, akoby to bol posledný skutok, ktorý vykonám. Daj, aby som vždy trpela tak, akoby to bolo posledné utrpenie, ktoré ti môžem obetovať. Daj, aby som sa vždy modlila tak, akoby to bola posledná možnosť, ktorú mám tu na zemi na rozhovor s tebou.“

Chiara Lubichová

Slovo života, november 2002, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 20/2002, s. 7.

Slovo života na december 2011

„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (Lk 3, 4)1
Všimnite si, aké nové Slovo života máme žiť v tomto adventnom čase! Evanjelista Lukáš ho preberá od Izaiáša, proroka útechy, a prví kresťania tento text vzťahovali na Ježišovho predchodcu Jána Krstiteľa.
V tomto predvianočnom čase nás Cirkev upozorňuje na tohto Ježišovho predchodcu a vyzýva nás, aby sme sa radovali, lebo Ján Krstiteľ je ako posol, ktorý zvestuje príchod Kráľa. Ten totiž práve prichádza. Blíži sa čas, v ktorom Boh splní svoje prisľúbenia, odpustí hriechy a daruje spásu.

„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (Lk 3, 4)1

Tieto slová radosti sú však zároveň i výzvou dať celému nášmu jestvovaniu nový smer, výzvou na radikálnu zmenu života.
Ján Krstiteľ vyzýva pripraviť Pánovi cestu. Aká je však jeho cesta?
Ježiš, ohlasovaný Jánom Krstiteľom, prv ako začal kázať a verejne účinkovať, odobral sa na púšť. To bola jeho cesta. A na púšti nenašiel len hlboké a dôverné spojenie s Otcom, ale stretol sa aj s pokušeniami – podobne ako každý z nás – a vyšiel z nich ako víťaz. Túto cestu vidíme aj pri jeho smrti a zmŕtvychvstaní. Tým, že Ježiš prešiel svoju cestu až do konca, stal sa on sám pre nás putujúcich cestou.
On je cestou, ktorou sa máme vydať, aby sme do dôsledku uskutočnili to, k čomu sme ako ľudia povolaní – aby sme dosiahli úplné spojenie s Bohom.
Každý z nás je povolaný pripraviť cestu Ježišovi, ktorý chce vstúpiť do nášho života. Musíme preto vyrovnať chodníky nášho života, aby k nám mohol prísť.
Máme mu pripraviť cestu tým, že budeme postupne odstraňovať prekážky, ktoré kladie ohraničenosť nášho pohľadu na veci a naša slabá vôľa.
Treba mať odvahu rozhodnúť sa pre jeho, nie pre vlastnú cestu, pre jeho, nie svoju vôľu, pre plán, ktorý pripravila jeho všemohúca láska, a nie ten, čo by sme chceli my.
A ak sme sa už raz rozhodli, tak musíme pracovať na tom, aby sme svoju odbojnú vôľu pretvárali podľa jeho vôle.
Ako? Skutoční kresťania poznajú dobrý, praktický a múdry spôsob: hneď teraz!
V každom okamihu musíme odoberať kamienok za kamienkom, aby v nás už nežila vlastná, lež jeho vôľa.
Tak budeme žiť Slovo života:

„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ (Lk 3, 4)1

Chiara Lubichová

Slovo života, december 1997, pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 22/1997, s. 32-33.

Slovo života január 2012

Aj tohto roku od 18. do 25. januára sa na mnohých miestach vo svete slávi Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, hoci niekde sa slávi až v období svätodušných sviatkov. Tohto roku biblický verš na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov pochádza z listu apoštola Pavla Korinťanom: „Všetci sa premeníme víťazstvom nášho Pána Ježiša Krista“ (1 Kor 15, 51 – 58).
Ako Slovo života vám ponúkame text Chiary Lubichovej napísaný ako komentár k Listu Kolosanom, ktorý sa nám zdá v súlade s vybraným veršom.

„Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!“ (Kol 3, 1). 1

Tieto slová, ktorými sa svätý Pavol obracia na spoločenstvo v Kolosách, nám hovoria, že existuje svet, v ktorom vládne pravá láska, dokonalé spoločenstvo, spravodlivosť, pokoj, svätosť, radosť; svet, kam hriech a skazenosť už nemôžu viac vstúpiť; svet, kde sa dokonale plní Otcova vôľa. A do tohto sveta patrí Ježiš. On nám tvrdou skúškou utrpenia a svojím zmŕtvychvstaním dokorán otvoril doň vstup.

„Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!“
Svätý Pavol hovorí, že do tohto Ježišovho sveta sme nielen povolaní, ale už do neho aj patríme. Viera nám hovorí, že skrze krst sme už začlenení do Krista, a preto sa zúčastňujeme na jeho živote, jeho daroch, jeho dedičstve, na jeho víťazstve nad hriechom a silami zla. S ním sme naozaj vstali z mŕtvych.
Avšak na rozdiel od duší svätých, ktorí už dosiahli tento cieľ, naša patričnosť do tohto Kristovho sveta ešte nie je úplná a jasná; predovšetkým nie je stabilná a definitívna. Pokiaľ sa ešte nachádzame na tejto zemi, číha na nás množstvo nebezpečenstiev, ťažkostí a pokušení, ktoré nami môžu otriasť, môžu brzdiť našu cestu alebo ju dokonca odchýliť k nesprávnym cieľom.

„Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!“
Preto je pochopiteľná apoštolova výzva: „hľadajte, čo je hore“. Snažte sa, zatiaľ ešte nie hmotne, ale duchovne, zanechať tento svet; zanechať pravidlá a vášne sveta a nechať sa v každej situácii viesť Ježišovými myšlienkami a citmi. „To, čo je hore“ skutočne poukazuje na zákony, ktoré tam hore platia, na zákony neba, ktoré Ježiš priniesol na zem, aby sa už tu realizovali.

„Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!“
Ako žiť toto Slovo života? Ono nás vedie k tomu, aby sme sa neuspokojili s priemerným životom vyznačujúcim sa nedôslednosťami a kompromismi, ale pretvorili ho pomocou Božej milosti podľa Kristových zákonov.
Vedie nás k tomu, aby sme žili a snažili sa svedčiť v našom prostredí o hodnotách, ktoré Ježiš priniesol na zem. Svedčiť napríklad o duchu svornosti a pokoja, služby bratom, o duchu pochopenia a odpustenia, čestnosti a spravodlivosti, korektnosti vo svojej práci, vernosti, čistoty, rešpektu voči životu a pod.
Vidieť, že takýto program je obsiahly ako sám život. Avšak aby to neviedlo iba k všeobecným postojom, snažme sa uskutočňovať tento mesiac Ježišov zákon, ktorý je tak trochu súhrnom všetkých ostatných: vidieť v každom bratovi Krista a začať mu slúžiť. Nebude sa nás Kristus na konci života pýtať práve na toto?

Chiara Lubichová

1 Pôvodný text bol uverejnený v časopise Città Nuova č. 6/1998, s. 11.